Spoločnosť slovenských velikánov so sídlom na Jankovom Vŕšku pri Bánovciach nad Bebravou začína publicistiku na svojom internetovom portále hneď v 2. januárový deň 2025 s hlbokým zármutkom. Vo štvrtok 2. januára nad ránom zomrel ambasador Spoločnosti slovenských velikánov, najstarší slovenský olympijský víťaz, Ján Zachara, ktorý oslávil vlani 27. augusta svoje 96. narodeniny v Novej Dubnici, odkiaľ prinášame pod týmto nekrológom krátky portrét tohto skromného, príjemného, úprimného a zdvorilého človeka. Portrét sme s ním natáčali, keď mal 92 rokov. Aj vtedy, podobne ako bolo rok pred tým, keď vysádzal na Jankovom Vŕšku s členmi spomínanej Spoločnosti malé stromčeky v teréne, kde ešte iba chlapec robil svojmu otcovi, spoločnosť na bicykli v cestách za pokrokovo zmýšťajúcimi ľuďmi do terénu, nosil v sebe hodnotovo ľudsky veľm ctené a potrebné vlastnosti – ľudomilnosť a dôvtip.
Športovec drobnej postavy, ktorý získal pre svoju vlasť olympijské zlato vo fínskych Helsinkách v roku 1952 aj pri vysádzaní stromčekov bol vtipný a úprimný. O boxe aj vtedy tvrdil, že je jediným olympijským športom, ktorý len boxéri i v jeho váhovej kategórii – do 57 kg – dokážu šikovné údery za olympijskými poctami realizovať aj pred množstvom pozorných divákov v rukavičkách. On sám bol vyznavačom a protagonistom technického boxerského umenia s rýchlymi nohami a výborným pohybom. Toto o ňom tvrdili aj tí najuznávanejší odborníci boxu v čase, keď Ján Zachara patril k absolútnej svetovej špičke vo svojej váhovej kategórii. Dôkazom jeho športového majstrovstva bolo bezmála 370 víťazných súbojov, vrátane tých v medzinárodnom ringu z celkových 430.
O Jankovi Zacharovi sme nie len na stránkach Slovenskí velikáni viac raz písali. Veľa, aj knižne, o ňom písali aj iní.
Spoločnosť slovenských velikánov mu za dlhoročnú angažovanosť, násobenú v jeho žití ním samotným, udelila za hodnoty, ktoré dnes v našej spoločnosti mnohým chýbajú na rôznych postoch – Zlatú medailu Alexandra Dubčeka a Zlatú medailu Spoločnosti slovenských velikánov. Tieto najvyššie vyznamenania mu patria právom. Ako je načrtnuté vyššie, tak za občiansku statočnosť a šírenie ľudského dobra, ale I za športovú a zvlášť olympijskú reprezentáciu. Tento rodák z trenčianskej Kubry išiel do Helsínk na Hry XV. olympiády ako člen Armádneho telovýchovného klubu (ATK) Praha. Aj na spomínanej olympiáde boxoval v perovej váhe do 57 kg. Naviac, v životnej forme. Postupne vyradil Švéda Wärnstrӧma, Juhokórejčana Sua, v ťažkom štvrťfinálovom zápase 2:1 Maďara Erdeia a v semifinále takisto 2:1 Juhoafričana Leischinga. Vo finále ho čakal Talian Sergio Caprari. Slovák v ringu naplno využil rýchle nohy, lepšiu kondíciu, aj presné zásahy. U dvoch z trojice rozhodcov vyhral a stal sa olympijským víťazom! Stalo sa to 2. augusta 1952…
Obhajoba zlata v Melbourne mu nebola súdená – na OH 1956 skončil Zachara v kategórii do 57 kg vo štvrťfinále po prehre s Fínom Hämäläinenom. V roku 1960 športovú kariéru ukončil ako štvornásobný majster ČSR a muž, ktorý zo 430 oficiálnych zápasov vyhral 365. Vo veľkej ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil v roku 2000 deviate miesto.
Janko Zachara bol vzácny človek. Rovnako príkladne ako v športe si počínal aj v bežnom živote.
Popri zamestnaní vyštudoval priemyslovku, popri zamestnaní už ako olympijský víťaz aj športoval a dlhé roky sa dobrovoľne a veľmi úspešne venoval trénerskej práci. Družstvo Spartaka SMZ Dubnica nad Váhom pod jeho vedením získalo tri československé ligové tituly. Dlhodobo sa venoval aj trénovaniu mládeže.
Ešte aj dlho po dovŕšení deväťdesiatky trénoval boxerskú mlaď v Dubnici nad Váhom, ale aj v Ilave,
Medzinárodný olympijský výbor Jána Zacharu v roku 1997 poctil udelením Olympijského radu v striebre, ktorý v histórii dostalo len päť Slovákov. Získal aj diplom fair play Medzinárodného výboru fair play UNESCO v Paríži. Slovenskí športoví novinári mu v roku 2009 ako vôbec prvému v histórii udelili titul Športová legenda.
V roku 2003 mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Mesta Dubnica nad Váhom mu v roku 2008 udelilo čestné občianstvo.
Slovenský olympijský výbor, ktorý v decembri 1992 spoluzakladal, si ho uctil udelením čestného členstva v SOV, Zlatým kruhmi aj Zlatým odznakom SOV. A jeho menom nazval trofej Cena Jána Zacharu, ktorú SOV každoročne udeľoval dlhodobo mimoriadne úspešnému trénerovi mládeže.
V roku 2009 SOV o ňom vydal knihu „Zlatá za život”, ktorej autorom bol renomovaný publicista Marián Šimo. Už o mnoho desaťročí skôr napísal knižku „Majster pästiarskych rukavíc“ o Jánovi Zacharovi spisovateľ Rudo Moric…
Posledná rozlúčka s Jánom Zacharom sa uskutoční v stredu 8. januára od 14:00 h na cintoríne v Novej Dubnici. Zhodou okolností bude to v rovnaký deň, keď na Slovensko príde prezident Medzinárodného olympijského výboru Thomas Bach, ktorému Ján Zachara v roku 2016 pri návšteve delegácie SOV v Lausanne venoval miniatúrne boxerské rukavice so svojimi autogramami…
Česť jeho nehynúcej pamiatke!