Foto: archív Spoločnosti slovenských velikánov | Dňa 29. augusta toho roku by sa na Jankovom Vŕšku počas osláv Dní slovenských velikánov mala znova predstaviť i hudobná skupina Progres z Prievidze. Už dnes sa na jej vystúpenie tešia viacerí jej milovníci.
Robiť rozhovor s človekom, ktorý sa nevyhýba odpovediam na citlivé otázky vývoja spoločnosti je vždy zaujímavé a veľmi zodpovedné. JUDr. Jozef Škultéty, prezident Spoločnosti slovenských velikánov, k takým ľuďom patrí. Tí, ktorí ho dobre poznajú vedia, že od malička sa napríklad osobne poznal s Alexandrom Dubčekom a vždy sa vo svojom živote rád obklopoval múdrymi ľuďmi.
Čo ty na to, pán prezident, ak počuješ takú formulku na úvod rozhovoru pre internetový portál Spoločnosti slovenských velikánov?
Uvedomujem si, že nepôjde len o výber povedaného, prežitého a užitočne vykonaného spomenutými osobnosťami v čase, kedy žili. Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik dnes nemajú medzi nami, žijúcimi pamätníkov, ktorí sa vôkol neho pohybovali, aby tu a teraz aj zo svojich živých pozícii tak ako cítili dotyky ich ľudskosti, človečiny, pravdy, ktorú vlastnými životmi ponúkali svojim najbližším, svojej vlasti, ale i svetu, tlmočili súčasnému svetu svoje videnie na živo. Alexander Dubček mi dovolil od detstva pociťovať veľkú silu jeho osobnosti, ale okrem toho som tiež prežíval osobne štyri významné časové úseky, mám na mysli šesťdesiate, sedemdesiate, osemdesiate a začiatok rokov deväťdesiatych minulého storočia, počas ktorých žil a aktívne pôsobil. Okrem toho mi, našťastie, život dovoľuje stále osobne a úprimne komunikovať s jeho dlhoročnými dobrými priateľmi, profesorom Ivanom Laluhom a docentom Pavlom Pollákom, ktorí ho poznali z mnohých stránok života. Asi dar od Boha, alebo ako v úvode naznačuješ, veľká zodpovednosť za aktivity zodpovedajúce pravde osobností, ktorí sú skutočne velikánmi nášho slovenského národa na večnosť. Alexander Dubček zostal uznávaným po celom svete ako reformátor, demokrat a Európan.
Rozhovorom mám ambíciu načrieť pod pokrievku čo sa, teda, varí v Spoločnosti slovenských velikánov pre tento dnešný svet?
Isto nie je našou ambíciou činnosťou Spoločnosti slovenských velikánov politikárčiť. Kto ma dobre pozná vie, že od prírody si veľmi vážim ľudí, ktorí majú statočné a úprimné srdce čo sa prejavuje pozitívne aj ich životmi na tomto svete. Mnohí z nich, dnes veľká väčšina sa stávajú z dňa na deň viac otrokmi myšlienkových prúdov a členov organizácií zabezpečujúcich napríklad mediálnu popularitu a ľahký prístup k „elitám“ nového svetového (ne)poriadku. Prepáč, že si pomáham pri odpovedi citáciou z tvojho jedného príspevku. Ale robím tak preto, lebo chcem sa vrátiť k Ľudovítovi Štúrovi a Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Z ich obdobia pamätníci nežijú. Pýtam sa, kto, kedy a kde dal právo niekomu, aby si privlastňoval masy na valcovanie ich odkazov v dejinách ľudstva. Možno sa opýtaš, čo mám konkrétne na mysli. Prekrúcanie a nepoznanie faktov a súvislostí o tom, čo nazývajú mnohí dnes liberálne, pokrokové, alebo nepotrebné. Budem ešte konkrétnejší. Klameme jedna radosť jednoduchých, ale úprimných ľudí z mnohých, aj tých najvyšších miest. My, z našej Spoločnosti slovenských velikánov sa snažíme skutkami velikánov prihovárať ich rečou a ich skutkami, lebo ide o ľudí statočných. Preverených časom. Bez vývozu našej múdrej dedovizne pre použitie na porobu našich vnúčat či pravnúčat do otroctva. Nie sú to frázy. Dnešný svet ponúka rôzne falošné podoby z vlastnej vypočítavosti pre svoj prospech. Rôzne a často veľmi rafinované. My ponúkame aktivity pre spájanie sa ľudí sociálnym zmierom vo svete. Na základe poctivej práce každého z nás na sebe samom. Viem o čom hovorím. Ako právnik som sedel za volantom kamiónu a odkočíroval milióny kilometrov od Rakúska, Nemecka či Francúzska smerom do ďalekého Ruska, až za Ural a späť. Mám za sebou v živote veľa poctivých rozhovorov s ľuďmi, ktorých si vážim na základe ich poctivej, statočnej a kvalitnej roboty, lebo tak boli vychovávaní svojimi otcami či dedami, alebo ich naučil takej práci sám život. Nič iné a nič viac nás nemotivuje v našej spoločnosti, len vytvárať široký priestor pre takých ľudí, v ktorom dostávajú svoje aktívne možnosti na podporu sociálneho zmieru a kvality života čo najširších vrstiev všetky vekové kategórie.
Ako tomu má bežný čitateľ rozumieť?
Nemali by sme sa páčiť a podporovať takých, ktorí podporujú leňochov, vypočítavcov, falošných hráčov v dnešnom živote. Na ceste v úsilí o sociálny zmier sa snažíme byť nápomocní tým ľuďom, ktorí statočne pracovali a pracujú, lebo sami nosia vo svojom srdci ľudské dobro. Preto si za čestných členov našej Spoločnosti slovenských velikánov vyberáme takých ľudí, ktorí sú dôkazom približovanej cesty. Znova budem konkrétny a spomeniem za všetkých napríklad olympijského víťaza z Helsínk Janka Zacharu. Postavou na prvý pohľad malého, nenápadného človeka s veľkými skutkami a osobným príkladom či postojom. Dnes je moderné používať slovko – ambasádor, my používame aj v prípade Janka Zacharu tých praktických slov viacej. Sú nimi pracovitosť, čestnosť, osobný príklad, ale aj úcta k druhým, hlavne skôr narodeným, slušnosť a pomoc druhým z dôvodu potreby prameňov vlastného srdiečka. Isto nešírime čo len náčrt či štipku podkladov pre zlé životy druhých. Skôr im pomáhame hľadať cesty za dobrom a pokojom vlastného zdravia či skutočného bohatstva v tejto dobe.
Poznám užitočné aktivity ešte z čias života Alexandra Dubčeka, keď ty a tvoji priatelia podporovali ekonomicky z vlastných zdrojov, bez privatizácie akýchkoľvek štátnych podnikov vo vtedajšom Detskom mestečku Zlatovce životy a aktivity mnohých mladých ľudí. Vozil si počas Amerických náletov deti z niekdajšej Juhoslávie na Slovensko, len aby si vo vojnovom virvare vtedajšej doby uchovali tie nevinné detičky pozitívne ambície pre svoje ďalšie životy. Spomenúť chcem už pred položením samotnej otázky ako dokázal práve Alexander Dubček ako politik – praktik aplikovať svoje úvahy a námety po roku 1989 do bezprostrednej praxe. Môžeš aspoň niektoré konkrétne oživiť?
Zaujímavo postavená otázka. O tom čo rozprávaš možno napísať knihu konkrétnych skutkov. A ak máš na mysli ohlas námetu Alexandra Dubčeka, aby sa „nomenklatúrny princíp“( kritérium členstva v strane ako predpoklad pre zastávanie určitých riadiacich postov) prekonal princípom odbornosti a kvality pre výkon funkcie, odpoveď predsa po rokoch poznáš! Aj dnes ak dobre vnímaš veci vôkol seba vieš isto posúdiť. Bolonská univerzita nie náhodou udelila Alexandrovi Dubčekovi za programový prerod prechodu na pozíciu socialistu, demokrata, ktorý nadväzuje na humanistické tradície európskej politiky, čestný doktorát. Ale o tom tí múdrejší, podľa mňa isto nezabalení do plagiátov umelo povytváraných absolventov škôl vysokých , napriek celospoločenskej nepotrebe takého vzdelania, vedia všetko odčítať. Ak sú ešte takí, ktorí by to predsa len radi vedeli, lebo im taká informácia nebola našim ponovembrovým školstvom na viacerých stupňoch sprístupnená, stačí si dôkladne preštudovať knihu Alexander Dubček: Od totality k demokracii. Obsahuje výber prejavov, článkov a rozhovorov s človekom, ktorý ma motivoval osobnými rozhovormi, ten posledný som s ním mal niekoľko dní pred jeho smrťou, k vytvoreniu aktivít dnes totožných a obsiahnutých v programe Spoločnosti slovenských velikánov. Dovolím si pripomenúť, že zostavovateľmi tejto hodnotnej publikácie sú Jozef Žatkuliak a Ivan Laluha. Publikácia vyšla vo vydavateľstve VEDA, Slovenskej akadémie vied v roku 2002.
Nebudem rád, ak sa náš rozhovor stane politickým plagiátom pre súčasnú slovenskú chudobu ako „odmena“ za ich pracovnú statočnosť a podvody druhých na nich páchané. Môžeš povedať verejne, že ako bude Spoločnosť slovenských velikánov pokračovať vo svojej práci s plnením načrtnutých i zatiaľ v mnohých prípadoch nevypovedaných konkrétnych aktivitách?
Na každú ťažkú otázku existuje vždy jednoduchá, ale úprimná, priama odpoveď. Bude pokračovať tak, aká veľká bude požiadavka od našich členov, ktorí budú svojimi životmi a postojmi v praxi i vo svojom vnútri ctiť a napĺňať program, na tvorbe ktorého sa budú podieľať všetci naši členovia.
To znamená?
Ponuka seba samého pre praktickú realizáciu sociálneho zmieru, teda života bez vojen, bez manipulácie s masami, bez korupčných afér jednotlivcov a zoskupení, bez verejných výhovoriek z celospoločenského klamstva to sú malé, drobné, ale potrebné kamienky na pozitívne posuny v našej spoločnosti tak duchovné ako aj ekonomické. Zmysel a cieľ politického snaženia Alexandra Dubčeka, aby svet občianskych, sociálnych a politických pomerov mal ľudskú tvár, ale i úprimné ľudské srdiečko zostáva pre nás ako inšpirujúca a zatiaľ nedokončená výzva hlavne pre súčasné životy.
To znamená napríklad prísť 29. augusta toho roku na Jankov Vŕšok na stretnutie so všetkými, ktorí sa tam rozhodli svojimi aktivitami prezentovať verejne.
Také slová sa dobre počúvajú. Ľudská spoločnosť sa dnes vo svete mení. Behom niekoľkých posledných desaťročí, podľa mojej skromnej mienky k tomu prispeli hlavne peniaze, ktoré sa stali prioritné na posudzovanie kvality hodnôt. Ako sa pozeráš na túto oblasť?
Je pravda, že v mnohých prípadoch sa všetko dnes meria peniazmi- Každý statočný a poctivý výkon, neodvíjajúci sa od momentálneho či minulého klamstva by mal byť ohodnotený aj adekvátnou finančnou odmenou. Pýtam sa však ako to chceme urobiť, keď my už nemáme žiadnu zodpovednosť aj na najvyšších poschodiach našej vlasti, keď dovoľujeme devastovať vlastný slovenský jazyk dokonca aj na akciách, kde si to zasluhuje napríklad z úcty k jeho veľkosti a odkazu taký vlastenec, akým bezosporu bol a je napríklad Ľudovít Štúr? My hovoríme o diplomatických protokoloch a ich ovládaní v našich verejno – právnych médiách a tí, ktorí to moderujú či komentujú neovládajú spisovnú slovenčinu. Odmena za všetko má byť adekvátna. Aj funkcia má byť odrazom múdrosti nie vlastníctvom vysokoškolského diplomu. To čo dnes registruje súdny, poctivý človek presahuje všetky zdravé medze. Za mnohé nás začína trestať samotná príroda. Ak sa o futbale hovorí že peniaze, ktoré sa v ňom točia spôsobujú , že hlavnou motiváciou je urvať si z nich čo najviac pre seba, možno to v ešte širšom merítku platí pre mnohé iné, aj zodpovednejšie oblasti nášho života. Preto tvrdím, že ak chceme úprimné a potrebné zmeny, začať musíme sami od seba.
Každý z nás máme svoje veľké túžby, veľké nádeje. Aké sú tie v Spoločnosti slovenských velikánov?
Viaceré som naznačil predchádzajúcimi odpoveďami. S akou razanciou či úspešnosťou budú plnené bude záležať na úprimnej reči srdiečok miliónov ľudí a ich postojov k potrebe či nepotrebe sociálneho zmieru. Ak väčšina naše myšlienky nepodporí prestaneme byť potrební. Ale, myslím si, že na túto tému by bolo potrebné viesť množstvo rozhovorov možno hneď po skončení II. svetovej vojny. Mať peniaze za nekvalitu a klamať verejne tých, ktorým sľubujeme hory – doly, to je najkratšia cesta možno aj k zániku ľudskej civilizácie. Búrať ľudské dobro a dokonca za peniaze iných je ľahké, spájať a vytvárať pre svet užitočné hodnoty to nie je len získať slávu, ale s ňou vedieť aj užitočne pre ľudstvo na tejto planéte narábať, nie s masami manipulovať.
