Foto: Mário Zachar | Len človek kráčajúci cestou aj v tom najväčšom daždi k Mohyle, dokáže bez akejkoľvek spoločenskej funkcii pochopiť prečo plačú mŕtvi. Veriť v akúkoľvek spoločenskú stranu je nebezpečné, keď chýba celonárodná jednota. Pod mohylami sú skryté zákony statočnosti, právd minulosti, oddanosti pre dobro iných.
Spoločnosť slovenských velikánov na Jankovom Vŕšku, čnejúcou majestátne nad malebnou dedinkou Uhrovec, nie len v Deň každoročného výročia osláv SNP pod tamojšou mohylou, ponúka ľuďom celého sveta šíriť dôstojne a v intenciách primeranosti ľudskej etiky toleranciu, právo na národnú hrdosť, vlasť a jej dejiny toho svojho národa. Na osobnostnú čestnosť svojej národnej histórie i svojich žijúcich pamätníkov na mnohé, ktoré je dnes snahou z mnohých iných dôvodov, rôznorodo šírené svetom inak.
Jedni tvrdia, že ide v našej slovenskej spoločnosti rozšírenej početne o národnosti iné, v ktorej sú živené z dôvodu vlastnej závislosti podaktorých jednotlivcov na moci politickej a ekonomickej aj iné nepravdivé, skutočne slovenskému národu škodlivé a neprospešné prejavy.
Žijúci ambasádor Spoločnosti slovenských velikánov, náš prvý zlatý olympijský medailista z oblasti športu, pán Ján Zachara, ktorý nosí okrem tej olympijskej medaily z roku 1952 vo svojom ľudskom vnútri zlaté medaily statočnosti, tolerancie, pracovitosti a odvahy svojho celoživotného konania už vyše 95 rokov, dostal 29. augusta, za úžasného dažďa, ba lejaku tam, kde niekedy robil on sám ešte ako malé dieťa štít proti fašistickým zvieracím praktikám na bicykli konajúcemu otcovi, od širokej spoločnosti Slovenských velikánov, ďalšie verejné ocenenie, uznanie a celospoločenskú podporu.
Dobrovoľníci tam s členmi Spoločnosti slovenských velikánov a vzácnych hostí zo zahraničia, kládli vence vďaky k tamojšej Mohyle za statočnosť, úctu, odvahu, odhodlanosť nežijúcim bojovníkom v SNP proti fašistickým zverstvám.
Aj takto vedia byť približované vnímania a postrehy. Nefalšované! Nevšedné. Desiatky jednoduchých, ale i mnohých zaujímavých ľudí, rôznorodo v našich životoch pracovne pozitívne a prospešne ľudskému dobru pôsobiacich, hlavne podporujúcich ľudskú hrdosť na vlastnú národnú históriu. Na jej nepredajnosť a nezapredanosť sa, tak rozhodli verejne prezentovať reč svojich srdiečok.
Och,…dá sa popísať a opísať to, čo v sebe skrývali a aj dnes z rôznych príbehov života skrývajú slzy statočných?
Ako moderátor udalosti zverejňujem len jeden íver z viacerých príbehov popisovaného dňa.
Vždy všetky príbehy píše a písal život. Zo svojho života mi pred oči naskočila v popisovanej chvíli udalosť, ktorú som zažil, keď som mal iba 12 rokov. Vtedy, na stretnutí členov II. paradesantne brigády som videl ako armádnemu generálovi Ludvíkovi Svobodovi tečú slzy z očí v rozhovoroch s najbližšími spolubojovníkmi z II. svetovej vojny. Vtedy som si nevedel vysvetliť prečo tí dospelí chlapi, hrdinovia II. svetovej vojny, plačú?
Armádny generál Ludvík Svoboda sa stal neskôr za nevšednej masívnej podpory občanov vtedajšieho Československa, prezidentom Československej republiky. Ako vážený, čestný, skúsený, svoju vlasť a svoje národy milujúci skromný jednotlivec, ktorého ako národovca, hrdinu II. svetovej vojny ctili aj v najkritickejších chvíľach krízových období vlastní občania, ale rešpektovali aj tí z mocenských štátov zahraničia, že bráni národ, štátnu zvrchovanosť. Napriek svojej úžasnej svetskej moci dokázali pochopiť čo znamená sila ľudskej statočnosti a národnej oddanosti. Aj v čase, keď mal armádny generál Ludvík Svoboda iný názor na svet svetových mocipánov, ktorí boli a zostali na dvoch politických brehoch sveta mocnejší.
Armádny generál Ludvík Svoboda s Alexandrom Dubčekom nepredali nikomu svoju rodnú vlasť, ani hrdinstvo svojich vojnových spolubojovníkov.
Už pred tým bolo veľa slovenskému národu oddaných, spolubojovníkov, z ktorých tí na historickej Dukle pod velením plukovníka Vojtecha Mihaliska, práve na príkaz armádneho generála Ludvíka Svobodu, postavili na historickej Dukle pri Svidníku, po víťazných bojoch nad fašizmom, bránu slobody.
Netradičné a ťažké, ale pravdivé približovanie hrdinstiev velikánov Slovenska a Slovanstva.
Aj takou časťou svojej pasáže z archívu Slovenských velikánov hodno dokumentovať, že Slovensko malo a má svojich velikánov.
Víťazi sú vo svete viacerí. Jedni v krvilačnom vojnovom prelievaní druhí, na olympijských hrách, ale tretí sedia v kreslách úprimnej ľudskej národnej neslobody. Národ ich nechcel a nechce!
Hľadíme na Mohylu, film beží,… a zrazu k Mohyle kladie veniec medzi mnohými jednotlivcami, bývalý minister obrany, dávno pred tým vtedy minister mladej Slovenskej republiky, o ktorom s úctou v súvislosti s jeho vedomosťami, ľudskosťou, či rešpektom a náročnosťou k národnej úcte, vlastnému vysoko kvalifikovanému vzdelaniu i štátnej a hlavne národnej morálke a vojenského vlastenectva sám, v daždi nikým nedoprevádzaný, nechránený a väčšinou spoločenstva resp. mizivým percentom poznaný, pán František Kašický.
Získaval rešpekt vo svete uznávaných nie len športových osobností, lebo ho chválili aj iní olympijskí víťazi za jeho ľudskú múdrosť a myšlienkovú nadčasovosť riešiť potreby ľudského dobra, šírenia osvety na odstránenie mnohých dlhoročných problémov v špičkovom športe vtedajších armádnych reprezentácií. A v tom čase sme v Dukle Banská Bystrica mali aj olympijských víťazov a majstrov sveta. Čerstvých a mávali sme ich často…
Rešpektujme pri všetkých úspechoch aj rovnakú silu amerikanizmu. Trebárs z obdobia pri presadzovaní rozptylu americkej futbalovej ligy v USA . Okrem iných aj vtedajšou známou osobnostnou veličinou na čele rozviedok amerického politického diktátu svetom.
Znova nečakaná úvaha pri kladení vencov k hrdinom II. svetovej vojny. Moje srdce ako moderátora a i vnútorného nastavenie je pri velikánoch. Ako autora v nemeckom, anglickom i jazyku srbskom, a samozrejme slovenskom jazykovom stvárnení knižných pohľadov na autoritu Alexandra Dubčeka. Ale výlučne zahraničnými politikmi a našimi jednoduchými velikánmi z oblasti ľudského majstrovstva spoločensky svetom ceneného dobra. Nie politickými špekulantmi zo slovenských politických strán s visačkami straníckych prisluhovačov či mnohých zo slovenských kresiel diplomatických.
Ostáva veriť, že tí múdri z diplomacie, ktorí sú prisluhovačmi iných mocenských zoskupení sveta, len nie slovenského, úspech v snahe byť prezidentom Slovenskej republiky, mať nebudú.
Človeka napadá, čo povie napríklad už ten prvý kandidát na prezidentský post. Ako, povedzme celospoločensky pomenuje úspechy našej zlatej, múdrej , vysoko empatickej Nastičky Kuzminy, s ktorými mnohí milujú a okrem nej aj ruskú krajinu a ľudí v nej ?
Bude chcieť aj na túto tému kandidát na prezidenta Slovenskej republike rozprávať? Alebo zistíme, že mu chýba tolerancia na svojbytnosť a aspoň snaha jeho diplomatické chyby odstraňovať. Ako to vlastne má vo svojom vnútri s prácou z oblasti tolerancie….. Je celosvetovo uznávaným diplomatom, alebo ním nikdy nebude?
Pán Korčok, ozvete sa sa svetu aj na tieto témy? Odkazy slovenských velikánov, cenených svetom sú nezastupiteľné aj v rámci odpovedí na také otázky. Dali ste dajaký vlastný groš, alebo len ten zo štátnej kasy, na plnenie odkazov Alexandra Dubčeka pre celospoločenské dobro? Radi uverejníme a isto Vás požiadame o širší rozhovor.
A nezabudneme sa v rámci Vašich kandidátskych prezidentských chúťok opýtať, čo ste ekonomicky konkrétne potrebného pre ľudské dobro ako diplomat, už ako začiatočník v diplomacii priniesli vlasti zásluhou svojej ekonomickej, ľudskej dobroty a celospoločenskej prosperity? … Rodnej vlasti! Verte, nechceme kritizovať, ale mi si vážime skutočných velikánov Slovenskej republiky. Budeme zvedaví aj na Vašu úctu k bojovníkom na historickej Dukle, či náhodou nepatríte medzi tých, že tam Červená armáda s našimi otcami za našu slobodu nebojovala? Tolerujeme, ak bola a je Amerika Vašim svetom, prečo nezmeníte svoje občianstvo? Nie je nás málo, ale dosť, aby sme mohli ponúknuť možno aj Vašim voličom priestor na Vašu prezentáciu.
