Foto: pixabay | Aj takú podobu sa nám zásluhou archívnych fotozáberov podarilo dostať zo starého učenca Janssena.
Mladý doktor – Štefánik, nezaháľal ani potom. Počal sa chystať na vedeckú cestu do sveta. Vybral si Paríž. Odporúčanie dostal od spomenutého už profesora – astronóma, Dr. Zengera. V Paríži žil Štefánik dlho bez akejkoľvek pozitívnej práce. Bez výhľadu na lepšie dni. Nikto ho tam nepoznal, pomoci odnikiaľ, nik to nemyslel a ani , žeby v ňom sídlil taký jasný um, taký veľký duch. Ale konečne ten deň prišiel aj pre neho.
Raz, sediac tak v svojej osamelosti zamyslený v parku, oslovil ho akýsi neznámy pán. Štefánik potom z rozhovoru pochopil, že neznámym je knieža Sapieha. A o niekoľko dní neskôr už bol Štefánik hosťom slávneho astrofyzika Janssena v Mendonu. Starý učenec po rozhovore s mladým Štefánikom ho pozval na svoju hvezdáreň. Tu zahájil M.R. Štefánik svoju vedeckú činnosť na poli astronomickom. Bolo to v roku 1905.
Tu je potrebné pripomenúť, že Štefánik už v dvadsiatom piatom roku svojho veku bol chorý, trpel na ťažkú žalúdkovú nemoc. Hľa, čo písal on v jednom svojom liste, pani Vrchlickej.
„Situácia moja v Paríži bola už neznesiteľná. Chorý som bol, bez groša som bol a nemal som veľké výhľady do budúcnosti…Dnes už natoľko som uzdravený, že vládzem pracovať.“
A táto choroba sprevádzala, mučila a ničila Štefánika po celý jeho život. , šľachetnosti, obetavej lásky a najčistejšej statočnosti, ktorú prejavil v nehynúcej práci, pri oslobodení nášho národa – napísal autor Jozef Mihal pri pamiatke odhalenia mohyly Milana Rastislava Štefánika na Bradle ku dňu 23. septembru 1928, aby pokračoval:
Mendonská hvezdáreň poslúžila Štefánikovi, že jeho meno stalo sa čoskoro známym v celom astronomickom svete. Štefánik sa dopracoval k tomu, že sa stal najobľúbenejším žiakom starého učenca Janssena. Práve Janssen vybudoval na 4 810 m. vysokom Mont Blancu observatórium. Sem tiež vystúpil mladý Slovák – astronóm po boku riaditeľa tejto hvezdárne Millochana. Táto výprava na hvezdáreň vzbudila senzáciu v celom kultúrnom svete.
V tých časoch bolo meno Štefánikovo čím ďalej tým viac populárnejšie. Jeho štúdie o slnci a kométach urobili z neho jedného z najvýznamnejších astronómov Európy. Po smrti Janssenovej, Štefánik stal sa riaditeľom hvezdárne na Mont Blancu, obdivu to Európy, kam ešte niekoľkokrát vystúpil potom pozorovať oblohu, aby mohol pokračovať vo svojich hvezdárskych štúdiách.
Bol na študijných cestách a pozorovaniach v Španielsku, v Turkistane, odkiaľ na spiatočnej ceste navštívil Jasnú Poľanu, Moskvu a Petrohrad. V roku 1906 podnikol cestu do Talianska a na Sicíliu a v roku 1909 cez Alžír, nebál sa prejsť horúcu púšť saharskú a potom tiež neobával sa postaviť svoj pozorovací stánok v ľadových púšťach strednej Ázie. Pre štúdium Halleyovej kométy šiel založiť observatórium na Tahiti, zúčastňoval sa mnohých vedeckých kongresov a misií. Bol vyslaný do Brazílie, kde neďaleko Rio de Janeiro pozoroval úplné zatmenie slnka. V roku 1913 bol opäť na Tahit a pozdejšie poverený bol dôležitým poslaním diplomatickým aj vedeckým francúzskou vládou do Ekvádoru.
Štefánik bol aj literárne činným. Svoje vedecké práce písal v jazykoch francúzskom a talianskom.
Na začiatku roku 1914 sa Štefánikov zdravotný stav veľmi zhoršil. Musel sa podrobiť ťažkej operácii žalúdka v meste Angers. V jednom svojom liste k svojim Štefánik píše:
„Operácia bola ukrutná. Zdalo sa mi, že budem pomätený, vlasy mi hodne zbeleli – ale prekonal som to už a teraz už s určitosťou sa doktor vyjadril, že môj život je zachránený.“
A potom zase písal:
„Cítim sa lepšie, len stravovanie mi ide ťažko. Nikto by nebol myslel že vyviaznem... som slabý ako pavučina, ale už opustím kliniku koncom týždňa.“
Odtiaľto máme posledné správy Štefánikove z časov predvojnových.