Foto: archív autora rozhovoru | Toto je ešte fotografia z čias, keď Juraj Benčík ( na snímke vľavo) získaval titul majstra Československa v atletickej chôdzi ako na bežiacom páse. O každých pretekoch sa dokázal porozprávať so svojimi súpermi aj tesne pred štartom. Na tejto snímke to potvrdzuje svojim rozhovorom s neskorším dvojnásobným majstrom Československa na 50 k trati, Milanom Bartošom zo Žabokriek pri Martine, ktorý bol v tom čase na hosťovaní ako československý reprezentant v armádnej Dukle Banská Bystrica.
Emeritný profesor Paul Roth vyslovil zaujímavú vetu: „Ani jeden okamih sa už nevráti, aby sme ho mohli nanovo prežiť. Môžeme len vysloviť ľútosť nad tými okamihmi života, ktoré sme nechali uplynúť bez úžitku.“
V plnej miere to platí o 100 – ročnici súčasného Košického maratónu, niekedy Medzinárodného maratónu mieru, vo svete známej Dudinskej päťdesiatky v atletickej chôdzi, ale i o skvelých atletických pretekoch Pravda – Televízia – Slovnaft či vo svete dlhodobo sledovanej špičkovo pripravovanej Banskobystrickej laťke, známom to medzinárodnom halovom podujatí v banskobystrickej športovej hale Vojenského športového centra Dukla na Štiavničkách.
Práve tieto podujatia nútia stále, lebo sú vo svetovom športe z viacerých hľadísk jedinečné, aby sme sa k nim vracali aj prostredníctvom živých spomienok žijúcich pamätníkov a pokúšali sa oživovať zabudnuté či zatiaľ nespomínané. My v našich redakciách takým pamätníkom zvykneme vravieť: Malí veľkí velikáni.
Jedným z takých je aj tréner, prastarý otec, starý otec, otec, ale i športový virtuóz priekopníckych aktivít v atletickej chôdzi, tréner svetového rangu , ktorý vychoval 2 olympijských víťazov v atletickej chôdzi, stál pri zrode Žiackej chodeckej ligy, aby zaspomínal. Hosťom elektronického média Duklasport.sk, printového média Slovenskí velikáni a internetového média Región Hont je Mgr. Juraj Benčík, ktorý už ako 19 ročný vychoval svojim začínajúcim trénerským rukopisom strieborného medailistu na majstrovstvách Československa v chôdzi, aby o rok zapísal do svojho trénersko – športového denníka aj majstra Československa v tejto disciplíne v kategórii dorastu. Ale teraz nie o tom bude reč.
Dobrý deň pán tréner, krásne chvíle pri športe i rodine, náš Juraj. Ako sa cíti človek, ktorý stojí na prahu 42. ročníka podujatia, teda vo svete známej Dudinskej päťdesiatky, ktorej je otcom, hlavným aktérom jej zrodu?
Cítim spokojnosť a radosť, že vtedy z mojej myšlienky – usporiadať majstrovstvá Slovenska v chôdzi na 50 km v Dudinciach a následnej aktivite v I. ročníku, keď mi pri organizovaní tohto premiérového podujatia pomáhali Milan Belko a Jozef Polešenký, nakoniec vzniklo športovo – spoločenské podujatie, ktoré šíri dobré meno nášho najmenšieho kúpeľného mestečka Dudiniec po všetkých 5. kontinentoch sveta. Dôkazom sú štatistiky prezrádzajúce, že tohto špičkového podujatia v atletickej chôdzi sa zúčastnili doposiaľ pretekári z viac ako 50 krajín sveta. Je to aj zadosťučinenie môjmu vlasteneckému cíteniu, lebo musím priznať, práve preto vznikli tieto preteky. My, vtedajší slovenskí chodci, ale aj tí pred nami, sme nemali na Slovensku päťdesiatku, veď svoj prvý titul majstra Slovenska v chôdzi na 50 km som získal na trati Přerov – Kojetín – Přerov v roku 1972. Medailu a diplom s titulom mi odovzdával v Přerove na vyhlasovaní víťazov vo vtedajšom hoteli Strojár sekretár Slovenského atletického zväzu, ktorý pricestoval z Bratislavy. Bolo mi z toho smutno, že tento pre mňa silný emotívny akt neprežívam na Slovensku. Preto, keď ma zvolili v roku 1980 do funkcie reprezentačného trénera československých chodcov a zároveň aj menovali predsedom odbornej komisie atletickej chôdze pri vtedajšom Československom atletickom zväze, zaumienil som si usporiadať najskôr majstrovstvá Slovenska v chôdzi na 50 km na domácej, teda slovenskej pôde. Vybral som Dudince, ktoré sme my, chodci, poznali najmä z častých sústredení, ktoré sme mávali vtedy v rekreačno – rehabilitačnom zariadení Tehliar. Dnes som hrdý na chodecké preteky, ktoré majú prívlastok svetové, teda taký krásny, ba nádherný prívlastok ako máva vo svete známa uznávaná minerálna voda Kúpeľov Dudince a.s., ktorú oddávna na rehabilitáciu a relaxáciu využívali a využívajú aj špičkoví športovci do dnešných dní.
Spomínaš liečivú vodu…a čo tunajší ľudia? Mám na mysli obyvateľov Dudiniec?…
Som vďačný mnohým. Samozrejme, bol by to pri menovaní dobrovoľných funkcionárov dlhý zoznam. Všetkých menovať ani z priestorových dôvodov nemôžem. Aspoň podaktorých sa spomenúť pokúsim, keď už chceš mená a priezviská. Už pri prvom ročníku pomáhal Jozef Bocian, ale zapájali sa i ďalší. Spomeniem Jána Feriančíka, Slavomíra Brzu, Štefana Pokľudu, Dušana Strieborného. Zájdi a rozprávaj sa s nimi, oni držali vo svojich funkciách organizačné kormidlo, keď sa z podujatia postupne stávala celosvetová fiesta atletickej chôdzi, pri ktorej boli aktívni na trati špičkoví svetoví chodci, ale i ich tréneri, funkcionári. Oplatí sa spomínať, lebo je na čo .
Preruším ťa. Spomínaš športových velikánov sveta. Môžeš aj čitateľom Regiónu Hont, povedať, ako ty vnímaš slovenských velikánov a svoju pozíciu medzi nimi?
Velikáni Slovenska, o ktorých podrobnejšie píšu v písanom štvrťročníku Slovenskí velikáni sú pre mňa hrdinami národa. Sú tou najhodnotnejšou pamäťou slovenského národa, nech už to bude z akéhokoľvek odvetvia života. To športové nevynímajúc! Vysoko ich hodnotím za ocenenia, ktoré sa im dostáva aj v odborných kruhoch svetskej slávy, ale hlavne neformálnej morálky, lebo oni nemoralizovali ani nemoralizujú, sú stelesnením ľudského dobra. Motivátormi šírenia pravdy pre celospoločenské dobro. Skutočným velikánom také hodnotenia v ich ľudskom charaktere ani za najzložitejších okolností nechýbali ani nechýbajú. Pozorným hodnotiteľom je národ samotný. Morálna sila sa nedá kúpiť ničím. Je to odraz ľudského charakteru motivovať iných osobným príkladom v národnom slovenskom rozvoji aj za zložitých podmienok svetských škodlivých radovánok. Slovenskí velikáni sú historickými ikonami, silným majákom v napredovaní. Svoju pozíciu v súvislosťami, ktoré vykonávam, prenechávam na hodnotenie iným. Cítim nefalšovanú lásku k svojej vlasti, k Slovensku a tejto emócii, ktorej ma učí život vyše 78 rokov, podraďujem, prirodzene všetko čo život prinášal a prináša.
Nás v našich snahách, v našom úsilí zaujímajú aj malí veľkí velikáni nielen zo Slovenskej republiky, ale predovšetkým z nej, lebo je to naša vlasť a vlastenecké činy vzornej a priekopníckej reprezentácie, to sa vo vyspelom svete múdrych ľudí nosí. Čo povieš pri takto sformulovanej otázke?
Je pekné, hodnotné, pozitívne, ľudské, keď človek nosí v sebe sebaúctu, lásku a vie tieto nezaplatiteľné hodnoty darovať aj iným. Rovnako to platí aj o tých, ktorí sú hrdí na svoje výsledky a túto hrdosť vedia prejaviť aj vtedy, keď ide o ich športový klub, mesto či dedinku, v ktorej žijú, ale najviac svoju vlasť – Slovensko. Vždy ma hreje dobrý pocit pri pohľade, keď moji zverenci, ale aj iní športovci hrdo stoja na najvyššom stupni v súperení s absolútnou svetovou špičkou či svojimi zdatnými súpermi po fair – play športových súťažiach a hrá sa slovenská hymna. Cítim spokojnosť a radosť…
Prepáč, že ťa znova prerušujem. Trochu odbočme od Dudinskej päťdesiatky. Ak sa nemýlim, od 7. do 14. augusta 1983 sa uskutočnili v Helsinkách prvé majstrovstvá sveta v atletike. Na nich si ako reprezentačný tréner mal svojich, v tom čase už tiež malých a neskôr predsa veľkých velikánov. Toho roku je 40 ročné jubileum, ako spomínaš na túto tvoju chodeckú partiu, na reprezentáciu Československa na nich vôbec? Štatistiky prezrádzajú, že otváracích MS sa v I. ročníku zúčastnilo 1 355 pretekárov, ktorí súťažili v 41 disciplínach z vyše 190 krajín. Československo v tejto silnej kategórii pretekárov i štátov skončilo čo do bodového zisku na celkovom 4. mieste. Toto ty iste dobre poznáš, rovnako ako to, že do roku 1997 sa MS v atletike konali každé 4 roky a od 1997 do roku 2022 sa konajú každé 2 roky. Isto poznáš aj úspechy svojich zverencov. Ktorí to boli v tom čase?…
Poznajú to aj mnohí iní naši športovci, ktorí zažili ten prenikavý úspech. Napadá mi trebárs meno a priezvisko skokanky do diaľky Evy Murkovej, rodáčky z Prievidze, ktorá vyrastala do špičkového svetového športu v Banskej Bystrici. Ale ty chceš chodcov. Vymenujem ich, Jožko Pribillinec, Pavol Blažek, Roman Mrázek, Pavol Szikora . Je pravda, že som bol tiež členom československej výpravy, ktorá vtedy dosiahla historicky najlepšie kolektívne umiestnenie na jednom z najprestížnejších svetových podujatí v atletike, už spomínané 4. miesto na svete. Jožko Pribilinec prispel striebornou medailou a veľa nechýbalo, aby to bola medaila zlatá. Skončil druhý za Mexičanom Cantom. To 4. miesto skoro v konkurencii 200 krajín sveta je neprekonateľné a spolu s rekordnou účasťou slovenských atlétov je to historicky rekordný zápis do dejín aj slovenského športu.
Dovolím si dodať, aj zásluhou vrcholových atlétov z pražskej a banskobystrickej Dukly nevynímajúc. Vráťme sa však k Jozefovi Pribilincovi, ktorý z atlétov prekonal takmer 30 svetových rekordov počas svojej kariéry, čo sa tiež z našich atlétov nepodarilo nikomu. Vráťme sa k človeku, aký sa do atletickej chôdze nerodí každý deň. Vraj písal zaujímavé príbehy už svojim prvým príchodom medzi dorastencov. Čo je na tom pravdy, že si sa kvôli jeho času na 10 km trati pohádal v tom čase s Dušanom Valentom, ktorý bol vtedy vyhľadávačom skvelých, talentovaných pretekárov pre vtedajšie Armádne stredisko vrcholového športu Dukla Banská Bystrica?
Ten príbeh začal skôr, ešte v roku 1977. To som už bol členom Armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica vyše desaťročie. Je pravda, že v septembri v spomínanom roku som sa stretol s Dušanom Valentom na Dukle, ktorý mal vtedy na starosti mládež. A ten ma oslovil takto: “ Juraj vieš, že tu, blízko za kopcami je dorastenec, ktorý šiel na Učňovskej olympiáde v Ostrave 10 km za 50 minút? “ Už viac rokov som bol v chôdzi aj jej dobrovoľným trénerom. Popri pretekaniu som od svojich 17 – tich rokov vždy aj niekoho trénoval. Mal som prehľad o československých chodcov, o ich výkonnosti nie len v kategórii dospelých, ale aj v mládežníckych. Od žiačikov až po veteránov. Vedel som, že v kategórii do 17 rokov bol najlepší v tom roku Jaroslav Makovec z LIAZu Jablonec nad Nisou, ktorý mal výkonnosť na 10 km v tom čase okolo 52: 30 min na trati 10 km. Preto som trénera Valenta odbil slovami:
„ To je sprostosť, výmysel, taký neexistuje. Makovec je tiež učeň a najlepší v Československej republike, musel tam byť a ten Tvoj zázrak z Kremnice by ho musel poraziť“.
Valent na to zareagoval:
“Veď ho aj porazil, dal mu celé kolo, Makovec skončil druhý..“ Po týchto jeho tvrdšie vyslovených slovách som síce trochu viac spozornel, ale ma to nepresvedčilo. Odpovedal som:
„ To sa tam museli rozhodcovia spliesť pri počítaní kôl.“ Červíka som však v hlave mal a preto som navrhol Valentovi, aby pozval svoj objav do Banskej Bystrice , kde bolo v tom istom roku v poslednú septembrovú sobotu republikové dorastenecké atletické finále družstiev, do ktorého sa prebojoval aj LIAZ Jablonec s Makovcom. Súboj jednotlivcov z učňovskej olympiády sa mohol zopakovať.
Hodinu pred pretekmi prišiel za mnou chlapec so slovami, že ho za mnou poslali. „Ako sa voláš a ako si sa dostal k chôdzi?“ bola na neho moja prvá otázka.
„Volám sa Jozef Pribilinec a som na učilišti v Elektrovode v Kremnici .V máji bolo okresné kolo učňovskej mládeže vo Zvolene. Majster nám dal v šatni ma stôl papier, kde boli kolónky s disciplínami a každý si mohol vybrať a podpísať sa do tej svojej. Ja som prišiel posledný a už bola voľná iba chôdza na 10 km, tak som sa tam podpísal. Z okresu v každej disciplíne postúpil víťaz na krajské kolo do Žiliny a odtiaľ na finále do Ostravy. Dnes to budú moje štvrté chodecké preteky.“ Každopádne, opýtal som sa ho, že ako rýchlo chce dne ísť.
„Prvé preteky som išiel za 60 minút, druhá za 55 minút, tretie za 50 minút aj teraz by som chcel ísť o 5 minút rýchlejšie“– zareagoval Jožko vtedy. „To by si útočil na československý dorastenecký rekord, ktorého držiteľom je Pavol Jati z Kysuckého Nového Mesta a má hodnotu pár sekúnd pod 45 minút“ – odpovedal som?“
A chcete vedieť ako samotný príbeh pokračoval?…
(Ozvite sa. Dvoch z vás vyžrebujeme na priamu besedu s Jurajom Benčíkom a Jozefom Pribilincom, aby vám to porozprávali detailne. Napíšte na adresu: studiosport161@gmail.com. My vám podrobne zašleme pozvánku s dátumom a miestom stretnutia.)
Budeme vidieť také talenty aj medzi mládežou na 42 ročníku tohoročnej Dudinskej päťdesiatky, ktorá sa uskutoční 25. marca toho roku v našom najmenšom, ale najvyhľadávanejšom kúpeľnom mestečku?
Je veľmi dobre, že organizátori pretekov zaradili do ich programu aj disciplíny pre mládež, teda pre juniorov, dorastencov a aj tých najmladších žiakov tak v kategórii chlapcov ako i dievčat. Veď práve na takých pretekoch vidia tí najmenší a najmladší priamo na trati pred svojimi očami najlepších chodcov a chodkyne sveta. Vďaka dobrej práci s mládežou máme v Slovenskej republike viacero takých chodeckých stredísk – Nitru, Trnavu, Košice, Borský Mikuláš, Hlohovec, Martin, Prešov, Žiar nad Hronom a zvlášť v Banskej Bystrici ale aj v ďalších mestách, mestečkách, ba zavše už aj na dedinách. V Dudinciach by nemali chýbať talentovaní pretekári Tomáš Mencel, Adam Nosáľ, Ivana Dudová , Petra Kusá z Martina, Katarína Devaldová z Košíc, Šimon Krompaščík a Natália Gotisová z Prešova, Chiara Šarišská zo Žiaru nad Hronom, Terézia Kurucová a Paulína Avenová z Nitry, sestry Indriškové z Trnavy, Natália Lasicová a Olívia Koláriková z Borského Mikuláša, Daniela Polohová zo Senca, z BCF Dukla Banská Bystrica plejáda talentov – bratia Jakub a Šimon Bátovskí, Filip Krestianko, Dominika Pernická, Lukáš Rosenbaum, Michal Duda, Nina Poštová, Kristína Zámečníková, Jakub Mažgút, Jaromíra Kravčíková, Petra Lopatková, Laura Erneková, Samuel Harman, Alexandra Ritková, z tých najmladších žiaci a žiačky Michal Benčík, Matúš Kučera, Michaela Načíková, Lea Mláková, Lea Moravčíková, Simona Holecová, Lynda Bártová, Zuzana Mokrá, a ďalší, ktorých mi obmedzený priestor v spomínaných médiach nedovolí menovať.
Na záver ešte jedna špeciálna otázka pre chodeckú ságu rodu Benčíkovcov. Pošuškáva sa, že podaktorí mladí, ba najmladší talentovaní adepti s priezviskom, ba blízkej rodiny Benčíkovcov, vraj – poškuľujú po futbalových dresoch a hre na 2 brány. Futbal ich láka rovnako , ba možno aj o trošičku viac ako športová chôdza. Čo na to Juraj Benčík, senior v úlohe trénera, motivátora, nadšenca predovšetkým atletickej chôdze?
V slovenskej chôdzi máme viac tých ság. Spomenúť sa patrí Malíkovcov, Blažekovcov, Bátovkých, ale patria k nim aj Benčíkovci. V tomto rode tými ostatnými sú Michal a Filip ( roč. narodenia 2013) Obidvaja sú aj futbalisti v Hamšíkovej akadémii Juppi Banká Bystrica, kategórii U10. Zvlášť Michal púta pozornosť chodeckých aj futbalových odborníkov. V chôdzi preteká už 3. rok a vo svojej kategórii štartoval okrem podujatí v SR aj v ČR (Olomouc, Praha), Maďarku (Békescaba) či Nemecku a vo všetkých doterajších štartoch zvíťazil. Tréneri futbalu v ňom vidia aj nádejného futbalistu. Zastávam názor, že o svojej športovej budúcnosti nech sa rozhodne sám. Takúto dilemu riešili aj u Bátovských, kde talentovaný futbalista Šimon sa rozhodol pre atletickú chôdzu.
