Foto: Viktor Zamborský | Šéfredaktor internetového magazínu Sportlandia.sk a novinového štvrťročníka Slovenskí velikáni Jozef Mazár (vľavo) odovzdáva na znak ocenenia pozitívnou energiou v Centre pre deti a rodinu Dlaň v Medzikaborciach jeho riaditeľovi Ing. Vladislavovi Fejovi knihu Futbaloví anjeli a démoni z vlastnej autorskej dielne a niekoľko čísiel novín Slovenskí velikáni, nevynímajúc to ostatné s priblížením prezentácie: Alexander Dubček prostredníctvom zahraničných politikov a osobností, ktorú vyprevadila Spoločnosť slovenských velikánov v slovensko – anglicko – nemeckej mutácii k čitateľovi začiatkom tohto roka.
Nevšedný dar tohoročného Zeleného štvrtka ponúka melódia lýry. Každá jej struna vydáva iný tón, a predsa spolu vytvárajú krásnu harmóniu. Na každej strune lýry hrá iná ľudská duša.
Ten súzvuk mladíckeho ľudského futbalového dobra rozozvučal mladý, 20 ročný futbalista Branislav Artim, záložník treťoligového amatérskeho futbalového klubu Tesly Stropkov, ktorý je na hosťovaní v treťoligovej Slávii TU Košice.
A viete kde a ako tú lýru krásnej melódie slovenského amatérskeho futbalu rozozvučal? Nech sa páči, tu sú fakty.
Medzilaborce. Písal sa Zelený štvrtok 2022. Na malom multifunkčnom ihrisku Centra pre deti a rodiny Dlaň v Medzilaborciach už pre 10 – tou hodinou rannou trénovali futbal zverenci svojho trénera a pedagóga Martina Jedináka vo svojich tradičných dresoch. Až kým medzi nich neprišiel rodák z Vyšnej Jedľovej, rodák z malej dedinky neďaleko Svidníka pod historickou Duklou, v súčasnosti študent architektúry a urbanizmu Technickej univerzity Košice Branislav Artim.
Potom už tá harmónia dostávala konkrétnu podobu, nádherný súzvuk lásky k hre futbal a prostredníctvom tejto hry k ľudskému dobru. Súzvuk lásky, najžiadanejších tónin dneška. Aj pre siroty, opustené deti či hľadačov dobra šírym svetom, ktorí práve tú lásku najviac potrebujú.
Sirotou nie je ten, kto stratil otca a matku, ale kto nemiloval, kto sa nemohol a nemôže už roky rodičovskej lásky dotýkať aj preto, lebo to vo svojom živote nemohol precítiť. Samotný život mu to nedovolil.
Všetko toto vníma z neveľkej vzdialenosti aj žiak 8. ročníka základnej školy, Marek, jeden zo spomínaného Centra rodiny. Sledujúc tú neopísateľnú dojímavú hudbu ľudských srdiečok na podstienke spomínaného centra približuje svoje vnímanie svojho života takto: „ Ujo, aj ja hrávam futbal. A dobre. Dokonca som trénoval v kolektíve chlapcov MŠK Spartak Medzilaborce. Len budem musieť asi viac počúvať, byť lepším s loptou na ihrisku aj medzi deťmi. Zbožňujem Neymara, fandím Hamšíkovi. Tých starších futbalistov čo nosili číslo 10 na drese ako ho nosím ja, nepoznám…Nikto nám o nich nehovoril. Ale sľubujem, že ich budem pomaly spoznávať…sľubujem, že sa polepším…
Hľadíme si rovno do očí, sedíme veľmi blízko vedľa seba a keď mi Marek tie svoje túžby vyjadruje po mojich zvedavých otázkach, žasnem ako veľmi sníva najviac po tom, čo nám mnohých dnes veľmi chýba. Po úprimnej komunikácii o láske s úprimnou láskou v srdci.
„Aj Ty budeš, Marek ako malý veľký futbalový velikán v novinách!“– reagujem. „ Aj Ty dostaneš v médiách priestor. Isto to bude už najbližšie aj v novinách, ktoré vychádzajú pod názvom: Slovenskí velikáni. Aj Ty si Slovák a raz možno… Trošku sa snažím na okamih zrakom odbehnúť na papier, kde si stručne značím jeho reakcie, a slza mi padá aj na papier…
Vzápätí zodvihnem zrak a nasmerujem rovno na jeho tvár. Marek po tejto vete stíchol. Zisťujem, spozornel uvažovaním čo sa snažím odčítavať z jeho neveriacej tváre…
“Áno, Marek, budeš v novinách, aj aspoň v jednom internetovom magazíne, lebo Ti verím, že dodržíš svoj sľub. Neodpísal si ho od nikoho, nie je žiadnym plagiátom, lebo Tvoje srdiečko Ti to našeplo. Tak robia aj mnohí ďalší malí veľkí velikáni. My o Tebe prídeme napísať do novín i do internetového magazínu aj o necelý rok. Prídeme sa s Tebou porozprávať, čo v Tebe vyvolala láska k futbalu, Tvoja túžba byť lepším… Teraz idem už tiež tam, na to ihrisko pred nami aby som mohol napísať to o čom sa živo zhovárajú aj Tvoji kamaráti a ľudia, ktorí sú tam, na hracej ploche“…
A Marek mi na to kladie ďalšiu otázku: „ A napíšete aj o tam stojacej pani a našom pánovi riaditeľovi? Mám ich rád…“
Stláčam mu jemne jeho detskú dlaň, v ktorej dotykom cítim bolesť. Uvedomujúc si, že on vlastne ako Slovák ani nevie čo je to za výraz: marginalizovaná skupina…
Kladieme si sami pre seba verejne nezodpovedané a faktograficky podložené otázky: Je to krajšie, múdrejšie, alebo pravdu pre mnohých najviac zastierajúcejšie slovné spojenie, ktoré v slovenskom jazyku znamená : skupina na okraji spoločnosti?... Och akí vieme byť neúprimní?!… Robíme to niekedy aj cielene?… Aké tóny počúvame aj v spomenutý tohoročný Zelený štvrtok z iných zoskupení ?… Pritom hlásame to už dávnejšie múdrejšími a skúsenejšími povedané: „Svoju rodinu si nevyberáte. Tá je Božím darom pre vás, rovnako tak ako ste vy pre ňu.“
Aj múdry Albert Einstein už dávno upozornil svet vetou: „Duchovný život mnohých stroskotáva preto, lebo nehľadajú Boha pre neho samého, ale aby od neho niečo dostali. Tak nám Božie dary často prekážajú, aby sme došli k samému Bohu, stavajú sa ako múr medzi nás a Boha. Človeka nemáme hodnotiť podľa toho, čo získal, ale čo dal.“
Hádam sa na mňa Oscar Wilde nenahnevá, ak rozšírim jeho upozornenie do takej podoby, že žiť v úprimnej pravde hlavne pre dobro rodinného šťastia, v našom prípade vlastne rodiny, rodiny Slovákov a Slovanov, ale aj iných národov a národností na tomto teritóriu, to je najvzácnejší dar na svete, pretože väčšina ľudí iba existuje.
Stojím zrazu na umelej tráve vedľa mladého futbalistu z Ghany, ale i mladých chlapcov zo Slovenska či iných krajín, ktoré načúvajú živým slovám mladého Braňa Artima. Futbalistu, amatéra ako okrem iného zdôrazňuje.
„Sám, napriek tomu, že ľúbim futbal a podarilo sa mi dať aj viac raz krásny gól z diaľky rovno do „šibenice“ sa v tomto momente ako futbalista so zranením presviedčam ako je dobré a potrebné stále a za každej okolnosti sa aj vzdelávať. A ja sa snažím vzdelávať tak futbalovo, ale i v škole. Ten pán tu vedľa, to je môj učiteľ futbalovo – ľudského vzdelávania“ – vysvetľuje, lebo mladí chlapci sa na mnohé pýtajú otvorene, bez štipky ostychu.
Braňo dáva slovo aj svojmu licenčnému agentovi FIFA pánovi Vladimírovi Vargovi. Televízne kamery RTVS natáčajú spravodajský šot pre reláciu Góly – body – sekundy a mladí futbalisti kladú množstvo otázok. Jeden z nich nám v osobnom rozhovore približuje aj toto: „Dať gól, krásny gól súperovi to býva krásne aj ja som ich už dal niekoľko, ale aj dostal.“ Ticho nám to šepká, keď pán Varga reaguje na podobnú otázku slovami: „ Dobre, že sa pýtaš na výhry a prehry, výborné, že sa pýtaš úprimne. Aj Braňo vám pred chvíľou hovoril aké je krásne vyhrávať a spoznať a vedieť znášať prehry…“
Kto má vyše polstoročné žurnalistické skúsenosti a načúva takým slovám, možno urobí to isté čo robíme v tejto chvíli aj my z našej redakcie.
Odchádzame od detí z hracej plochy a presúvame sa do ticha k riaditeľovi Centra pre deti a rodinu Dlaň v Medzilaborciach, pánovi Ing. Vladislavovi Fejovi. Nevediac, či sa bude pamätať na naše spoločné stretnutie, keď tam, v Medzilaborciach aj v jeho prítomnosti robili propagáciu atletickej chôdze už v tom čase naši skvelí reprezentanti Peter Korčok, Miloš Bátovský a Matej Tóth. Vtedy ešte zďaleka nie tak vo svete športu i našich životov známi ako dnes.
Kladieme mu hneď 2 otázky: „Ako on vníma šport a futbal?“ To bola prvá naša otázka a tá druhá znela: „ Aká je to práca, byť denne v komunikácii o živote a svete s týmito deťmi“: A on nám na to v spomenutý Zelený štvrtok reaguje takto:
„Vidíte ako reagujú chlapci. Radostne, živo, spontánne. Sám som ako dieťa začínal s futbalom napríklad s Paľom Gostičom a neskôr futbalovo oveľa slávnejšími než je moja maličkosť a tiež som bol asi taký. Bolo to vo futbalovej liahni Stropkova. Deti sú pri futbale všade, na celom svete nesmierne šťastné. Aj dnes, aj tu… Oni vám všetko povedia. A pýtate sa na prácu rodičov v náhradných rodinách? To nie je podľa mojich skúseností a postojov práca. To je dar, to je poslanie. Deti to jednoduchými slovami približujú rôznorodo, ale pravdivo. O tom je potrebné napísať jednu knihu.“
A my mu na oplátku:
„Vy by ste ju so svojimi získanými vedomosťami poctivým štúdiom v škole aj z oblasti psychológie a pedagogiky, naviac previazanými vlastnými skúsenosťami, napísať mohli… Tie futbalové z vášho zariadenia s takými ako ste Vy a celý kolektív Vášho zariadenia začal písať za živa Karol Polák. Už dávno. Mali sme vtedy šťastie i odvahu a tiež sme boli publicisticky pri tom. Rozprávali sme sa o tom spolu už vtedy, keď tu propagovali atletickú chôdzu známi chodci – atléti s logom Dukly na prsiach. Málo kto vie, že aj jeden z prvých vážnych futbalových predsedov civilnej zložky vo funkcionárskom súkolí v Dukle Banská Bystrica, Ing. Ivan Spišiak, bol rodákom od Medzilaboriec, z neďalekej Paloty…“
Z úzadia sledujúci, ale znalec ľudských duší podľa našej mienky perfektný, úžasný ďalší malý velikán slovenského národa spod historickej Dukly sa iba lakonicky usmial s poznámkou: „Už viem odkiaľ vás poznám. Návraty do minulosti sú tiež dôkazom toho, že čas najlepšie preverí skutočné hodnoty. Tie, ktoré dnes priniesol mladý futbalista Braňo Artim už len myšlienkou majú úžasnú cenu.“
Pána riaditeľa sme si dovolili s ospravedlnením prerušiť znova. Práve on komunikáciou s Braňom Artimom a ten so svojim licenčným agentom FIFA Vladimírom Vargom rozpísali príbeh, akých nie je vo svete veľa.
Prológ je napísaný. Každý mesiac pribudne ďalší. Vďaka tomu, čo je tu ohraničené a čo spôsobila v našich srdciach, hlavne však v srdiečkach mnohých detí bez rodičovskej lásky, mnohých sirôt, láska.
Deťom, ale i príjemným pracovníkom a pracovníčkam z tohto zariadenia sme sa poďakovali. Uvedomujúc si znova raz viac ako inokedy, že dar nemá cenu, keď sa ukáže, že darca z lásky nedaroval!
