Tú pozvánku stručne, ale krásnym, úprimný slovom napísal 40. pozvaným priateľom majiteľ a prevádzkovateľ horkého hotela Partizán na Jankovom vŕšku Jozef Škultéty. Presne obsahovala, aby v praxi realizovala, napísané. Slovom i srdcom v nej stálo:
„Milí priatelia , dámy a páni!
Čas a roky nám utekajú a s naším tzv. „časovým zaneprázdnením“ sme akosi pozabudli na svojich priateľov, ktorými sme kedysi spolu družne žili, pomáhali sme si v časoch dobrých a zlých.
Život v tej dobe bol omnoho skromnejší, ale časom ho človek premenil na honbu za peniazmi, kariérou a nezmyselnými výzvami o tie najbežnejšie potreby človeka.
Pozabudli sme hlavne na dobro človeka, podať napríklad človeku pomocnú ruku v zlom čase, kedy ju veľmi potrebuje a niekedy aj dobré slovo spraví omnoho viac, než balík peňazí.
Priatelia, chýba mi osobné stretnutie s Vami, ozajstnými priateľmi, bratmi a sestrou, ktoré som sa rozhodol napraviť.
S veľkou úctou a rešpektom som sa rozhodol dňa 5.júla 2023 o 13.00 hod. v Hoteli Partizán Jankov Vŕšok usporiadať priateľské stretnutie s Vami, dobrými ľuďmi a priateľmi , kde si určite budeme mať čo povedať a znovu si pripomenúť staré dobré časy, keď sme materiálne nemali skoro nič, ale mali sme zdravý sedliacky rozum, ktorý nás v živote posúval vpred.
Podotýkam, že nič neoslavujeme, nenoste žiadne dary, príďte s dobrou náladou a o všetko sa postarajú naši zamestnanci.
Tešíme sa na Vás a pevne verím, že toto stretnutie sa stane výzvou na lepšie časy – nás priateľov a slovo „Ako sa máš“ nebude odpoveďou „Čo potrebuješ, ale záujmom aj o Tvoj životný príbeh.“
Za krásnej živej hudby v podaní jedného z priateľov, Ernesta Uhlára zanikali v živých debatách príbehy, ktoré písali a píšu len ľudské životy. Príbehy jubilantov neskôr či skôr narodených. Skúsených i ambicióznych a dnes excelentne tvorivých. Ponúknutá bola v praktickej podobe aj jedna spoločná báseň. Nebola tam prečítaná. Ale odznievala v takmer každej živej debate, úsmevnom, milom rozhovore. Pod názvom:
Čas života
Rád pozerám sa na jedinečnosť krokov dieťaťa. Na ich oči, ktoré skrývajú šarm a vtip.
Spomínam, aj my sme takto roky chodili s myšlienkami na život, na lásku a mysleli si, že máme na mnohé ten najpotrebnejší cit a správny tip.
Každý deň bol pre nás úchvatný a ten kto v ňom mal viac ako 50 tiež sa nám starcom zdal…
Vo svojich slovníkoch i myšlienkach nechceli sme poznať jeho závislosť, či žiaľ…
Aj sám som mal vtedy peňazí pramálo a bolo mi to fuk
myslel som si pri tom – som múdry, mám šikovné ruky dospelých,
chýbala mi múdrosť skúsenosti i majstrovská zručnosť myšlienok,
lebo to bol furt iba život detských myšlienok, poznania i rúk!
Srdce a oči, ale i noci snívania ako zvon – i ešte plnších zázrakov
A tak som ani netušil, že prídu chvíle sklamaní i súmrakov.
V ten deň krásnych príbehov sme sa každý s každým milo, empaticky bavili.
Kamaráti, priatelia sme roky po atmosfére takej snili
a náplň našich priateľstiev úprimnosťou umocnili.
Aj preto sme v oáze ticha, pokoja, dobrej nálady
ľudské dobrá medzi sebou láskavým slovom úprimným oživili.
