Foto: autor článku | Insitnému umeniu sa dá podučiť aj pri tvorbe insitným maliarom zo srbskej Padiny, Pavlom Povolným – Juhásom (na zábere vľavo pri tvorbe obrazu: „Vínom dýchajúca pivnica”), umelca s výrazným citom pre svet minulosti a dneška.
Stročín je malá, úhľadná dedinka pri Svidníku. Jej názov bol často skloňovaný napríklad s menom bývalého československého futbalového reprezentanta a dlhoročného hráča futbalového Slovana Bratislava JUDr. Jána Medviďa. Niekoľko storočí predtým bola táto obec známa aj povozníctvom, dnes ju úspešne doma i v zahraničí reprezentuje insitný maliar Mirko Potoma.
Stretli sme sa s ním i jeho tvorivou činnosťou po prvý raz na Jankovom vŕšku pri príležitosti tohtoročných osláv VIII. ročníka Dňa slovenských velikánov a Slovanov. Sedel za stolíkom s paletou a olejovými farbami, dokončoval olejomaľbu skanzenu z Humenného, keď sme sa mu prihovorili.
„Majstre, Vaše obrazy dýchajú životom z minulosti. Sú zaujímavé, lebo asi otvárate svoju dušu tomu, čo maľujete, svojmu kraju pod Duklou“, dovolili sme ho osloviť, hoci sme ho v tej chvíli bližšie nepoznali. Položil malý štetec na drevený podstavec a paletu z ruky vedľa neho, aby pokojným hlasom povedal: „ Zaujalo Vás také maľovanie? Ja nie som akademický maliar, ale obdivovateľ krajiniek a dedinských výjavov z detstva. Veru, máte pravdu, najviac maľujem kraj pod Duklou, kde je veľa skanzenov a dreveníc, vo svojich predstavách nosím aj atmosféru bývalých gazdovských dvorov či statku, ktorý tam chovali ešte naši pradedovia či dedovia a otcovia. Tu musím domaľovať domčeky pokryté slamou a za nimi ešte nahodiť tiene na koruny stromov, ktoré lemujú celý skanzen.“
„A čo drevené kostolíky? Maľujete aj tie?“ – pýtame sa znova. On berie do rúk znova paletu a štetec, aby pri tvorivej činnosti zareagoval:
„Samozrejme, sú unikátne. Na severovýchode Slovenska ich máme množstvo. Sú atraktívne a vyhľadávané, navštevované často aj turistami. Keď som vystavoval práce vo Francúzsku, pri takých obrazoch sa pristavovalo veľa návštevníkov. Je to, ale, tvorivá robota vyžadujúca veľa trpezlivosti a čistú myseľ. Veď aj náš kraj pod historickou Duklou má ešte dosť čistého vzduchu“.
Pokojne vysvetľoval, akoby nám chcel nechať tú chvíľu na naše vnútorné vnemy.
Odchádzajúc od neho mu dávame ponuku pre „insitu“ viničných domčekov na Honte. Je to predsa len iná architektúra ako tá na severovýchode Slovenska. Usmial sa so slovami: „Čo nebolo, môže byť.“ Viem, tam na juhu Slovenska často vystavujú insitní umelci hlavne zo slovenských dedín zo Srbska.“
Poďakovali sme sa za dialóg a odchádzajúc sme hlasnejšie skonštatovali, že ho ako insitného umelca zo Slovenska isto rád privítame s jeho insitnou tvorbou aj na krásnom Honte. Stihol sa ešte postaviť, aby dodal: „Nuž, tak dovidenia na Honte!“
Človeka, ktorý zdedil po svojej mamičke aspoň trochu výtvarného talentu. Práca na sebe samom, učenie sa od iných, ale predovšetkým osobitná láska k dedovizni a úprimnosti ho posunuli k tomu, že maľuje s veľkou láskou a vďakou všetkým, ktorých zaujal jeho štýl maľby s olejovými farbami.
