Košice, metropola slovenského Východu sa už dávno vydala na púť tvorby profilu mesta s prajným okolím miest a obcí celého regiónu, ktorou sa rozhodli presadiť v silnej konkurencii a získať titul: „ Európske mesto kultúry“ pre rok 2013.
Košice sa tak stali mestom Olympijských hier v kultúre, ako nazývajú hlavne priaznivci športu tento titul v Európskej únii, kde má táto myšlienka takmer tridsaťročnú tradíciu. Že som bol počas realizácie tejto myšlienky často tam, kde najviac bolo potrebné z pohľadu nielen slovenského, ale aj košického športu, slovenskej, košickej, priznávam aj zemplínskej kultúry, je pre mňa takmer viac, než to, čo vzišlo z mojej doterajšej športovej publicistiky. Vidím to ako jednu z podstatných myšlienkových liniek, ktoré spájajú kultúru a šport.
V kontexte vyššie napísaného je veľmi inšpiratívne, ak aj človek od Košíc dosť vzdialený, ale rozhľadený a životom ošľahaný, bez štipky ziskuchtivosti z priblíženia hokejových legiend Košíc, presnejšie JUDr. Jozef Škultéty, pri predstavení zámeru vydať túto publikáciu okrem iného povedal aj také slová: „ Nebolo by dobre, aby sme Európske mesto kultúry 2013 – Košice, pred človekom v ktorýchkoľvek končinách sveta ukrývali. Tobôž, aby slová o ňom zásluhou skutočných veličín ľudského života, zostali ukryté v priepasti skromných, ale úprimných ľudských sŕdc, lebo niekto nemá rád spoznávanie a zbližovanie sa s úspechom iných. S cestami, náročnými, ale pravdivými aj na športový Olymp. Nepoznať vlastnú históriu znamená nepoznať dejiny a tým aj seba v ich obklopení.“
Nie je žiadnym tajomstvom a neznámou, že Košice už v roku 1369 získali ako jedno z prvých miest v celej Európe právo mať vlastný erb. Potvrdenie takého aristokratického atribútu dostali Košice 7. mája v spomínanom roku od panovníka Ľudovíta Veľkého. Odtiaľ sa traduje dátum každoročných osláv Dňa mesta Košíc.
Každý máme štart svojho vlastného dňa, prebúdzame sa do neho počas rokov svojho života a otvárame svoje srdcia tomu, čo nazývame životom. Priveľa čriepok svojich sŕdc roztrúsili košickými ulicami jeho rodáci, trúsia ich aj dnešné deti, všetci synovia a dcéry pradávnych a starodávnych Košíc, ktorými potulky približujú knižne napríklad Milan Kolcun a Alexander Jiroušek. Potulky mestom s najvýchodnejšie uloženou gotickou katedrálou v strednej Európe, alebo mestom s najväčším historickým centrom v celej Slovenskej republiky.
My, rodáci z Košíc, sme na to hrdí. Prinajmenšom tak, na úspechy iných a hlavne zdravý život iných v mierovom svete vie byť hrdý aj už spomenutý Jozef Škultéty. Jeho postoje ku Košiciam boli jednoznačné od nášho prvého stretnutia, keď som ho požiadal, či by prispel ekonomicky a aj svojou energiou na vydanie tejto publikácie. Po zoznámení sa s obsahom podaktorých portrétov (I. Liba, F. Kolláth, J. Selvek, J. Faith, B. Brunclík i ďalších – poznámka autora) knihy povedal aj tieto slová:
„Osobne pokladám vzdelanie, kultúru a šport za úžasne dôležitý článok života nielen Košíc, ale celej Európy. A v nej hlavne života bezbranných detí a mladých ľudí, ktorí do života iba vstupujú. Vnímam to ako možnosť pozitívne prispieť úprimne k prvkom spoločenskej nadstavby. Také osobnosti boli a zostali preverené časom a ak sa na ne zabúda z rôznych dôvodov, tí ktorí tento spôsob prezentácie doby nepotrebujú nechcú, aby významné osobnosti pozitívne ovplyvňovali naše životy. Pravda je, totiž, taká, načo tajiť, práve prostredníctvom nich sme sa najskôr začali učiť abecede vzácnosti, vôle, času, trpezlivosti citlivosti i odbornosti, aby sme mohli toto všetko násobiť v historickom kontexte pre všetkých, hlavne pre naše deti a rodiny. Nie som odborníkom na ľadový hokej, moje srdce bije zo športu pre motorizmus, ale ľadový hokej bol a verím aj zostane športom vrcholovým a úspešným v našich zemepisných šírkach aj tým, že našich hokejistov budú pozývať do reprezentačných výberov sveta. Budú si výkony uctievať z pohľadov ich srdiečok dať hokeju všetko. Samozrejme potom je potrebné poznať dvojnásobne v širších súvislostiach, prečo sa myšlienke ľudského dobra, napriek tomu, že sa dostali na hokejový Olymp, nespreneverili..“
Funkčne to pomenoval Igor Liba, svetom rešpektovaná stálica svetového hokeja osemdesiatych rokov, keď skonštatoval, že „najdominantnejším prvkom úspechu košického ľadového hokeja nie sú ani mená majstrov sveta či špičkových hráčov v dresoch košických VSŽ vo federálnej československej hokejovej lige, ale sú to jednoducho – Košice. Naše hokejové Košice! So státisícami hokejových priaznivcov, funkcionárov, množstvom talentov i súpermi počas rokov existencie ľadového hokeja v našej metropole nášho Východu.“
Stručné, ale výstižné priblíženie pohľadu hokejistu, ktorý býval spoločne na izbe so slávnym Wayne Gretzkym počas svojho pôsobenia v New York Rangers. Nakoniec načo tajiť, aj Wayne Gretzky poznal silu obávaného útoku ČSSR, Vincent Lukáč – Dárius Rusnák – Igor Liba. Prečo nie?! V tom čase nám túto brilantnú útočnú formáciu závidel celý hokejový svet.
Mnohí z Košíc, aj keď mohli, nechceli počúvať na slová potreby približovať bohaté dejiny hokejových Košíc prostredníctvom skutočných osobností košického a sčasti aj svetového hokeja.
Podobne aj kultúrny svet môže Košiciam závidieť mnohé, a o mnohom môže zoširoka diskutovať aj s odstupom času.
Kto príde do Košíc, isto sa rozhodne zoznámiť napríklad s bronzovou plastikou vyššou než 3 metre na Hlavnej ulici v Košiciach, ktorá bola odhalená v roku 2002 aj zásluhou sochára Arpáda Račka. Ak tak urobí, potom ešte lepšie pochopí čo v takej samosprávnej iniciatíve znamenalo dostávať za ďalších rekordných 133 rokov aj druhú, tretiu i štvrtú darovaciu erbovú listinu. Jednotliví panovníci pôvodný košický erb Ľudovíta Veľkého upravovali a obohacovali, až bol od roku 1 502 taký, ako ho poznáme aj dnes. Séria štyroch erbových listín v tomto období je tiež unikátom. A unikátom je, že práve Košice sú prvým slovenským mestom, ktoré poctili názvom – Európske mesto kultúry pre rok 2013.
Osobne som presvedčený, že na tom majú podiel aj naši špičkoví hokejisti, nielen vďaka svojej dvojnásobnej účasti vo finálových súbojoch Európskeho pohára hokejových majstrov, nielen tým, že ako jediné mužstvo bývalého Československa nikdy nevypadlo z vtedajšej najvyššej hokejovej súťaže, ani nie preto, že sme tu usporiadali v dňoch 29.apríla až 15.mája 2011 roku a v roku minulom MS v ľadovom hokeji, ale predovšetkým preto, lebo Košičania vždy vedeli a vedia, tak ako svoje životy, tak aj svoje umenie, kultúru, šport a v ňom hokej zvlášť, udržovať sväté.
Z pohľadu hokejových vekov sveta a života vôbec, možno práve preto krátky hokejový čas vyše 90 ročnej existencie v našom meste neodbíjajú ani bicie hodiny na radnici Starého mesta, s dlhodobo funkčným orlojom, ani žiadne iné. Napriek tomu je to dostatočne dlhý čas na dobrý, kvalitný a úspešný hokej mesta, o ktorom niekto napísal, že Košice sú mestom športu, mestom ľudského rozmeru.
Keď hovoríme o ľudskom rozmere s Jozefom Škultétym, nedá sa nespomenúť si na udalosti zo Srbska v roku 1999. Na obdobie humanitárnej krízy sprevádzanej vojnovým konfliktom a bombardovaním Srbska. Práve tento človek, okrem iného myšlienkovo i osobne veľmi blízky Alexandrovi Dubčekovi, zorganizoval svojich priateľov a nadšencov pomôcť deťom postihnutých vojnou v Juhoslávii. Výsledok? Práve počas spomenutej vojny doviezli na Slovensko 531 detí a po vojne a náletoch USA ich naspäť vrátili k rodinám. Sám o tom s odstupom času povedal toto: „SAD ako dopravca zo zákona nám nechcela dať autobusy. Predpokladali, že ich tam zbombardujú a súkromníci mi povedali, že ak ja pôjdem s autobusom prvý, oni pôjdu za mnou. Stalo sa. Išiel som prvý. Za volantom svojho autobusu. Najskôr som bol dohodnúť v Novom Sade s miestnymi cirkevnými hodnostármi, kde sme sa názorovo nezhodli, aby pomohli bezpečne deti pripraviť. Preto som navštívil Maticu Slovenskú v Báčskom Petrovci, oni nám deti pripravovali na určitý čas a zhromaždili ich na tamojšom ihrisku, my sme ich naložili do autobusov a išli k nám. Takto sme vykonali 7 ciest na dovoz týchto detí. V mojom karavanovom autobuse boli s nami aj lekár, psychológ , pani Duhanová zo Slovenského rozhlasu, Ing. Anna Škublová členka vedenia Spoločnosti A.Dubčeka v ktorej ja som bol a som prvý viceprezident a moji priateľmi telom a dušou Dubčekovci za volantami svojich autobusov / Jozef Mikuš, Pavol Škultéty, Boris a Milan Hankovi, Pavol Súkeník / išli s deťmi do krajiny pod nebo mieru, do Slovenskej republiky, ktorá vždy z historického hľadiska podávala pomocnú ruku, bez rozdielu náboženstva, kde ľudskosť pre našich ľudí je na prvom mieste.“
Škoda, že si takých činov nevšímajú aj významné štátnické osobnosti, či médiá… Žiaľ, potom ich nemôžu poznať ani mnohí bežní ľudia. V živej pamäti mám aj prejav neúcty k priamym účastníkom bojov na historickej Dukle. A za neskutočných bojovníkov a hrdinov rovnako pokladám tak špičkové legendy košického hokeja ako napríklad aj niekedy veľmi úspešného košického vodného póla.
Pri prečítaní tejto knižky si dovoľujem už v úvode vysloviť na základe doposiaľ napísaného , že aj človek, ak sú jeho životné ciele vysoké, hodnotovo humánne a úprimné, stávajú sa pre širokú societu prínosom hlavne preto, lebo svoje rozhodnutia a svoju zodpovedať dokázal korigovať s inými. Spravidla sa srdcom každý prejaví dosť až vtedy, keď si zmeria svoje vlastné sily s prekážkami. Možno aj v súboji o svoj vlastný život. Tentoraz mám na mysli však zvlášť súboje tvorivé. Počínajúc už pri zbieraní faktov, faktografie, hlavne však zaznamenávaní rečou mnohých hokejových srdiečok našich zaslúžilých hokejových majstrov Košíc, Slovenska, Československa a sveta či úspešných olympionikov na papier.
Človek veľa dokáže, ak má cieľ. Táto kniha nie je len oslavou hokeja Košíc, hokeja nášho regiónu, ani skloňovaním politických pádov a víťazstiev, ale predovšetkým oslavou ľudskej húževnatosti a nezlomnosti charakterov.
Cenným a zriedkavým pokladom hokeja je aj cítenie čistoty ľudských hokejových sŕdc. Veď história, akákoľvek, to nie sú iba štatistiky. Ak v knižnej histórii bude chýbať dostatok úcty k tomu, čo nás posúvalo vyššie a ďalej, čo bolo zdrojom hrdosti, sily, a čo zostávalo stabilné, potom takáto absencia rýchlo povedie tiež k nedostatku úcty k ľuďom. A košický hokej, úspešný košický hokej, potrebuje práve spájať rešpektujúcim sa slovom, faktom, rečou srdca všetko, čo ho zdobilo a zdobí, čo ho robilo a robí krásnym a príťažlivým.
„Spájať ľudí s hokejovým kumštom, kultúrou, umením do jedného celku je tiež majstrovstvom i povinnosťou. A či Jiří Holeček, František Kolláth, Ján Selvek, Ján Faith, Oldřich Machač, Peter Slanina, Jerguš Bača, Vincent Lukáč, Igor Liba, Jaroslav Dragan, Vlasto Plavucha a ďalší neboli na ľade umelcami?!… Dovtedy budú hokejové Košice šťastné, dokedy budú mať dosť nielen hokejových priateľov. Pri písaní tejto knižky, ale už aj predtým, som pochopil, že ani publicistická skúsenosť nie je to, čo človeka stretne, ale čo človek urobí s tým, čo ho stretlo.
Je dobré, že taká knižka bola napísaná už pred rokmi. Má svoje dejiny. Šuplíkové. Čitateľ sa dozvie a dozvedá prečo? Sám si o tom vytvorí svoju mienku? Autora v ničom a ničím neovplyvňujem.
Viem však jedno, vzdelanosť ešte neznamená múdrosť. Domnievam sa, že nikto z nás nie je natoľko múdry, aby nepotreboval z času na čas poradiť, aj povzbudiť aj skutkom z histórie. Netajím, dobrú školu pre život sme mnohí dostávali už v rodine. Košický hokej mal a má aj skvelých hokejových lekárov. Prichádza mi na um napríklad meno a priezvisko skúseného MUDr. Miloslava Klímu, ktorý dlhé roky pôsobil nielen pri košickom hokeji, ale aj pri košickom ženskom basketbale. Určitý čas bol aj lekárom slovenskej hokejovej reprezentácie. Budem rád, ak sa z mnohých myšlienok stanú v praxi platné, nie plané slová. Zo slov potom potrebné skutky“ – priblížil svoje pocity a stanoviská k tejto knihe a jej vydaniu, Jozef Škultéty, dnes 65 ročný muž, vďaka ktorému môžete spoznať celý obsah tejto knihy. Tie jeho skutky môžu byť v mnohom receptom pre pokojný a mierový život ľudí na tejto planéte. Starať sa o svoje skutky, lebo z nich sa stanú zvyky, nie je ľahké, ale veľmi potrebné. Mnohí máme s týmto pravidlom aj osobné skúsenosti. Starať sa o svoje zvyky, lebo utvárajú charakter, je životný štýl nevšedný a hlavne nie vždy pohodlný, ale stále spoločensky nevyhnutný. Najmä preto, lebo takto sa vytvára budúcnosť. A budúcnosť, to nie je len život tvoj, tvojich blízkych, či slovenského a slovanského národa, ale aj všetkých ľudí na našej spoločnej zemeguli.
