Byť na zasadnutí Spoločnosti slovenských velikánov dňa 10. marca 2020 toho roku v priestranstvách hotela Partizán na Jankovom vŕšku znamenalo pre moju publicistickú maličkosť slovenskej žurnalistiky návraty k viacerým rozhovorom s pánom profesorom Fraňom Ruttkayom, ktorý nás vyučoval dejiny slovenského novinárstva na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave, ale neskôr vyučoval aj na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave. Navždy sme sa s ním rozlúčili v novembri roku 2002. Nie všetci, ako jeho študenti sme sa na tomto svete rozlúčili aj s jeho odkazom pre našu prácu.
Práve postoje a hlas spomenutého profesora prinavrátili moju novinársku maličkosť medzi svojich konškolákov na spomínanej katedre, kde sme často skloňovali profesorovo úsilie, ktorým sa neštítil študentov upozorniť, prečo si osobnosť Ľudovíta Štúra v dejinách Slovenska a Slovanstva zasluhuje úctu, sústavné spoznávanie jeho práce, jej propagáciu a prenášanie na ďalšie pokolenia i jej zveľaďovanie a obohacovanie. Škoda, že mnohí kvalitní novinári už nie sú dnes nažive a v tichosti, bez fanfár, opustili tento svet.
Pán profesor Ruttkay politikom nebol, ale vážil si ľudskú statočnosť, presadzoval svojim pedagogickým prístupom a pedagogickou náročnosťou vďaka vlastnej vysokej erudovanosti lásku k veľkým a vzácnym osobnostiam nášho národa, ale i lásku k tomu o čom sa v mnohých obmenách dalo 10. marca 2020 na Jankovom Vŕšku načúvať z mnohých pohľadov a odoziev významných osobností súčasného života
Napríklad v prípade ďalšieho velikána slovenského národa. Alexandra Dubčeka i z postojov a úcty k tejto osobnosti od bývalej prezidentky Nemeckého spolkového snemu, Rity Süssmuth ( 1988 – 1998), Lecha Walesu, v rokoch 1990 – 1995 prezidenta Poľskej republiky, či bývalý dekan Bolonskej univerzity považovanej za najstaršiu vo svete, profesor Guida Gambettu. Ten na otázky novinárov, prečo udelili čestný doktorát práve pri oslavách významného výročia tejto univerzity aj Alexandrovi Dubčekovi, odpovedal:
„Chceli sme, aby to boli ľudia, ktorí práve vtedy nejako trpeli porušovaním ich ľudských práv. Chceli sme to urobiť opačne než iné fakulty. Tie dávali čestné doktoráty ľuďom na vysokých miestach. Medzi nimi bol napríklad aj španielsky kráľ. My sme však chceli upriamiť pozornosť verejnosti na ľudí, ktorí trpeli, alebo ktorí boli trochu zabudnutí. Vybrali sme dve mená, dvoch ľudí z veľmi odlišných častí sveta, vo veľmi odlišnej situácii. Spájala ich jediná vec — bola im odobratá sloboda. Jednou z týchto osôb bol Alexander Dubček, ktorému vzali politickú slobodu, aj keď nebol formálne vo väzení. Druhým bol Nelson Mandela, ktorý bol v tom čase aj fyzicky uväznený. Boli teda v odlišnej situácii — aj z politického hľadiska — obaja však boli symbolmi.“
Na pracovnom rokovaní Spoločnosti slovenských velikánov, ktorá už má svoju históriu existencie popísanú pozitívnymi skutkami návratov k významným symbolom osobností našich dejín hovorili znova aj o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, slovenskom astronómovi, fotografovi, vojenskom letcovi, neskôr brigádnom generálovi, ktorý sa narodil v Košariskách.
Všetci traja spomenutí ctili ľudské hodnoty človeka. Svojimi životmi roznášali a šírili svetom človečinu. Pokoj srdca, reč dobra, spravodlivosť, pracovitosť, odhodlanie a vzdelanie. Pre moju novinársku maličkosť Ľudovít Štúr napríklad ako politik, novinár a jazykovedec šíril aj význam používania spisovnej slovenčiny, novinárskeho poslania s dôrazom na sústavné vzdelávanie seba a potom i druhých…
V čom ma ešte toto pracovné stretnutie ako novinára, publicistu zaujalo a hlavne preto o tom takto píšem?
Na rokovaní nepolitikárčili, nehľadali a neskloňovali myšlienky proti niekomu, ale hľadali a snovali myšlienky pomoci druhým, slabším, starším, všetkým, ktorí pomoc potrebujú. Poznajú a vlastnia aktivity spomienok na dobro iných pre svoj národ! Komunikačnú slušnosť pokladajú počas svojich životov za normálny prejav zdravého života a ako odkaz reči srdiečok vlastnej dedovizne. Napríklad aj v oblasti pomoci mladým, nadaným ľuďom v našej súčasnej spoločnosti.
„ Áno, skloňovali sme aj iné projekty, ktoré chceme realizovať, alebo ich už realizujeme. Trebárs aktivita – Veselá staroba. Pripravujeme jej vnímanie a realizáciu v praktickej podobe. V dňoch 20. – 21. marca o tom budeme rozprávať s našimi dôchodcami. O ich aktívnom živote, o komunikácii mladých s nimi a ich s mladými. Pozvaní budú autormi a snovateľmi takej aktivity a odborná obec chce pomôcť odbornými postojmi, skúsenosťami a radami..
Ale nie len tieto aktivity sa stávajú nosnými v našej organizácii. Počuli sme i to, čo trápi v súčasnosti napríklad členov Matice slovenskej trebárs až vo Svidníku, ale i to, prečo sú pre náš súčasný život potrebné aktivity, ktoré dokážu spájať ľudí do jedného celku a nie rozbíjať. O tom hovoria aj naše Stanovy Spoločnosti slovenských velikánov. Bude tomu pomaly päť rokov, keď sme ich prijali“ – stručne zareagoval pre médiá po skončení tohto pracovného stretnutia za účasti zástupcov z viacerých regiónov Slovenskej republiky, prezident tohto občianskeho združenia, JUDr. Jozef Škultéty.
Dalo sa aj na tomto pracovnom stretnutí postrehnúť, že ide o zástoj ľudí, ktorí tvrdia, že zdravá spoločnosť je tá, ktorá dokáže čerpať radosť zo seba pre druhých. Nie opačne. Preto také riadky, preto taký štýl publicistiky z jednej aktivity pre dnešný svet možno netypickej, pre spomenutých velikánov celoživotnej. A predstavte si, prekvapilo ma osobne, že aj medzi nimi sa hovorilo napríklad aj o Dukle ako odkaze pre budúcnosť. O Dukle historickej i tej športovej. Trebárs aj futbalovej…
