Foto: autor besednice | Pán Janko Zachara (na snímke vľavo) dostal ako prvý Slovák Zlatú medailu Alexandra Dubčeka za svoju ľudomilnosť, pracovitosť, statočnosť, pravdovravnosť a úctu k druhým. Tak ocenilo jeho angažovanosť k funkcii ambasádora Spoločnosti slovenských velikánov vedenie tejto spoločnosti. A čo dokázal ponúkať svojim úsmevom ako v tomto prípade v debate so svojim bývalým zverencom a trénerom Dušanom Bučkom? Skúmajme pohľadom a vnímajme srdcom, čo o takom úsmeve povedal Ján Verich: „Úsmev prináša šťastie do domu, v starostiach je oporou, je citlivým prejavom priateľstva. V únave prináša odpočinok, v znechutení a smútku je potechou a pre každú bolesť je prirodzeným liekom. Nemožno si ho ani kúpiť, ani požičať, ani ukradnúť, pretože má hodnotu chvíle, v ktorej sa dáva.“
Mám rád humor, hlavne kultivovaný, poučný, výstižný. Predovšetkým ten, ktorý sa dotýka aj mojej duše, môjho života. Je mi však veľmi smutno, ak sa niekto vysmieva pravde potvrdenej históriou, naviac – priamo do očí bezbranným. Smutno mi býva z toho, ak nehovoríme zrozumiteľne pravdu zvlášť vtedy, keď oslavujeme napríklad útrapy II. svetovej vojny, v ktorej milióny ľudí položilo svoje životy, aby sme my mohli žiť pod nebom mieru.
Neviem či to bola náhoda, alebo vyššia moc tak zariadila, život mi dovoľoval osobne sa viac raz stretnúť a pritom rozprávať s významnými osobnosťami nášho a svetového športu. Z viacerých končín sveta. Prvým velikánom bol vo svete stále vysoko vážený a uznávaný, viacnásobný olympijský víťaz, Emil Zátopek. Svojou knihou „Môj tréning a závodění“ a teda aj životom so športom a pre šport ma motivoval úžasne už v detstve. Najúspešnejší československý športovec všetkých čias v spomenutej knihe píše o svojej športovej dráhe od prvých začiatkov až po polovicu päťdesiatych rokov minulého storočia. Neformálne, sviežim spôsobom približuje jednotlivé etapy jeho atletického vzostupu.
Keď som sa hlavne v Nižnom Hrabovci, dedinke horného Zemplína vzdialenej sotva 5 km od môjho Nižného Hrušova, zásluhou vtedajšieho skvelého funkcionára dedinskej telovýchovy, Jána Danka st.. mohol pýtať práve svetového velikána Emila Zátopka na jeho vzostup k vrcholovým výkonom na svetových kolbištiach, obdivoval som, ako v tom čase začínajúci redaktor okresných Vranovských novín, jeho pravdovravnosť a neprekrúcanie faktov.
Po desaťročiach, keď som sa okrem iných mohol častejšie stretávať napríklad aj s najlepším futbalistom Európy a držiteľom Zlatej lopty z roku 1962, pánom Josefom Masopustom, som aj počas jedného prvomájového dňa na Jankovom vŕšku nad Uhrovcom, kde sa okrem iných narodili Ľudovít Štúr a Alexander Dubček, mohol získať tiež zásluhou olympijského víťaza, pána Jána Zacharu, živé potvrdenie prečo vedia byť také osobnosti vzácne, vyhľadávané a davmi ľudí obdivované. Neklamali a neklamú seba, neprevracali kabáty v žiadnej dobe, vždy hovorili priamo do očí pravdu a konali či konajú čestne. Prečo tak píšem?
Stretol som aj podobné veľké osobnosti z iných sfér života. Nebolo ich málo. Naše stretnutia sa nekonali pred rokom, dvoma či len jedným desaťročím. Neboli ani nezostali tak mediálne známe ako, povedzme, olympijskí víťazi. Boli a celý život však tí ľudia, ktorých som mal možnosť stretávať a širokospektrálne sa s nimi rozprávať o ich životoch, pracovali statočne, boli tvoriví, spoločensky osožní a vo svojich rodinách a medzi ľuďmi, ktorí ich dobre poznali, boli a zostali tiež uznávanými autoritami. Tých som nazval, len pre seba, profesormi života. Mnohí z nich vyštudovali životnú univerzitu v priamom boji s fašizmom. Na bojiskách. Viacerí z nich prežili rok či viac napríklad v ruskom zajatí, väčšina z nich nebola v žiadnej strane, ale tiež ctila vo svojom živote poctivosť, pravdovravnosť a čestnosť. V slobodne sa vzmáhajúcej svojej vlasti, na rodnej hrude. Okrem kapitalizmu poznali pozostatky feudálnej spoločnosti a ťažký život so všetkými jeho odtieňmi.
Aj s týmito ľuďmi mi, pravdepodobne vôbec nie náhodou, dovoľoval komunikovať život. Viacerí z nich boli po II. svetovej vojne vo väzení. V päťdesiatych rokoch minulého storočia.
Spravidla o tom rozprávali veľmi málo a stroho, ale pravdivo. Všetci na tému víťazstva nad fašizmom v II. svetovej vojne zdôrazňovali, že nebyť Červenej armády a jej nasadenia v bojoch proti fašizmu, sotva by vychovávali svoje rodiny k poctivej práci pod nebom mieru.
Ak po takých nespočetných rozhovoroch zrazu 1. mája 2020 môžete vysádzať v prítomnosti olympijského víťaza z Helsínk, Jána Zacharu, stromčeky a tam počúvate jeho zaujímavý pohľad na svet, v ktorom žil zistíte najlepšie, čo všetko je skryté napríklad za jeho slávnou zlatou olympijskou medailou z Helsínk. Aj vtedy, keď mal 92 rokov z jeho postojov i prístupov k životu boli čitateľné jeho úžasná pracovitosť, poctivosť myšlienok popretkávaná s praxou a celoživotnou pravdou. Toto kul celý svoj život na kovadline vlastného života. Keď som vedľa neho mal možnosť na Jankovom vŕšku, v prírode, pri sadení maličkých stromčekov, niekoľko metrov od múrov Záchytného koncentračného tábora , ktorý tu našiel trvalé sídlo po prevezení od mestečka Nováky ( aj tam, v teritóriu Lasker zažili zverstvá fašizmu mnohí nevinní ľudia – pozn. autora) načúvať jeho postrehom z jeho života, cítil som vďaka jeho pracovitosti a pritom skromnému, ale pravdivému vyjadrovaniu veľkú malú osobnosť. Medzi nami žijúceho najstaršieho slovenského olympijského víťaza Jána Zacharu, bez sebamenšieho náznaku slávy či ľudskej pýchy.
Z debaty, lepšie, živého rozhovoru niekoľko metrov od seba vzdialených som stihol neskôr zapísať ním vypovedané toto:
„Nie náhodu Emil Zátopek, s ktorým som strávil dosť času v ATK Praha počas mojej vojenčiny, zvykol aj po veľkých svojich víťazstvách verejne funkcionárom, vysokým v armáde i politike, priamo hovoriť , dávať na vedomie: „ Ľudská pýcha peklom dýcha.“ Ako vojaci sme bývali na Strahove v robotníckych domčekoch, z ktorých sme nemali ďaleko na štadión. Každý pondelok sme mali poradu s veliteľmi a Emil tam riešil problémy priamo, otvorene. Vedel sa zastať každého, proti komu sa diali neprávosti. Mnohí sa aj mňa pýtajú kto ma učil skromnosti? Odpovedám to čo vravím aj teraz: Život. Môj otec bol už pred II. svetovou vojnou komunistom. Bol často za pokrokové myšlienky v base. Mamička sa o nás starala. Ale na otca si pamätám s akou zodpovednosťou pristupoval ku všetkému. Bol robotníkom. Zavše ma brával so sebou na bicykli. Aj tu, keď sme išli až do Uhrovca k Chuťkovcom. Vtedy ma, možno ako ochranný štít posadil vpredu na primontované sedadlo. Neviem čo tam chodil robiť. Bol som v tom čase sotva 9 ročný. Ja som zvyknutý celý život pozitívne pracovať. Ani Emil ani Danka Zátopkovci či Vilo Mandlík neboli namyslení. Uhrovec mal Štúra, Dubčeka. Ľudia, ktorí sami statočne na sebe tiež stále pracovali, aby mohli v biede pomáhať iným.“
Na Jankovom vŕšku sme zasadili spolu s pánom Zacharom viacero stromčekov. Keď som sa vzdialil od neho na dobrých, takmer 15 metrov a začal si pozornejšie všímať jeho vnútorné nastavenie a pracovnú zaujatosť, ale i ďalších prítomných, uvedomil som si ešte viac pravdivosť slov Ľudovítom Štúrom napísaných:
„… pospolitosť je jednota tých, ktorí k dačomu jednému patria, k jednému sa srdcom a vlastnou prácou priznávajú, jedno pred sebou majú, je to, teda, zväzok jednotlivostí, osôb jednotných.“
Obďaleč vysádzali maličké borovice, smreky či jedličky ďalší. Rovnako zanietene ich sadil dvojnásobný majster Európy v jazde do vrchu na historických monopostoch, už vtedy 72 ročný František Kmeť z Banskej Bystrice, alebo inžinier stredných rokov, generálny manažér Spoločnosti slovenských velikánov, Roman Kapitáň z Liptovského Hrádku.
Prezident Spoločnosti slovenských velikánov JUDr. Jozef Škultéty tiež viacero maličkých stromčekov do vopred pripraveného priestoru. Keď som sa ho opýtal, ako vníma túto prácu v 1. májový deň, odpovedal:
„Hreje ma pri srdci ak sa v praxi potvrdzuje, že jednotlivosti majú svoj význam po zaradení do vyššej sféry pospolitosti. To povedal už samotný Štúr. Keď sa tak pozriem obďaleč a vidím ako sa darí realizovať pozdrav oslavám 1. mája prácou
v prírode napríklad tam Katkou Kaliskou z Banskej Bystrice, ktorá tu zvykla chodievať aj na preteky automobilov v jazde do vrchu, nemôžem mať iný pocit ako pocit dobra z dnešného dňa.“
Možno až príliš opieral v tento májový deň, keď aj dážď kropil sadeničky do zeme zasadené napríklad podpredsedom Spoločnosti slovenských velikánov Ing. Petrom Rajnohom o už Štúrom napísané a na verejnosť dávno dané, ale napriek tomu zabúdané:
„Len národ vzdelaný, osvietený má väčšie právo a slobody, ako ten, ktorý sa kade ako povaľuje, zanedbáva, lebo je chudobný na duši a tele.“
Pritom ma tiež veľmi oslovovala počas celého dňa rozhľadenosť i zručnosť v manuálnej práci dlhoročne úspešného trénera boxerov Dubnice, pána Dušana Bučka. Všímal som si aj prácu Macedónca Zlatka Jakimova či nenápadnú, ale nezastupiteľnú pomoc od pani Gabiky Škorcovej. Keď som sa po dokončení nášho zámeru pozrel ako mladistvo pán Milan Ducho s úsmevom na tvári dosádzal jednu z posledných sadeníc smreka, povedal som si:
„Aj takto môže dozrievať po rokoch pospolitosť už v podaní Štúra národu na známosť dávaná.“
Myšlienkami som odletel znova raz až k môjmu univerzitnému profesorovi Fraňovi Ruttkayovi, ktorý mi na skúške o novinárskom slove tohto velikána nášho národa pri písaní známky do indexu nezabudol zdôrazniť:
„Pamätaj, obetavosť a húževnatosť telesnej i duševnej práce sa musí snúbiť v životoch skutočne tvorivej inteligencie pre dobro vlastného národa. Tvorivá inteligencia, to nie je zďaleka tá, čo iba vlastní vysokoškolský diplom. Ani nie tá, ktorá rada politikárči proti vlastnému národu. Len tá to bude, ktorá ľud k veci pospolitej , funkčne bez vlastnej snahy na vlastnom národe prištipkáriť, ale naopak – väčšou silou otupí jeho nízkosť, troškárstvo, chúlostivosť, bojazlivosť či ničomnosť.“
Ak som si premenil do výpovednej roviny spomenuté vzácne osobnosti svetového športu ich postojmi a prístupmi k životu, dnes, žiaľ, už nežijúcich manželov Danu a Emila Zátopkovcov či Janka Zacharu, cítil som pokoj na duši, že som sa mal možnosť od nich učiť. Preto, keď som prišiel domov, znova som si raz zalistoval v úvodníku Ľudovíta Štúra „Naše položenie vo vlasti“ a snažil sa v ňom hľadať ívery jeho hlbokých myšlienok demokratického cítenia a skutočného pokojného spolunažívania ľudí.
Vďaka prežitému a rokmi konfrontovanému s mnohými životmi a príbehmi v nich, to bol jeden z mojich najdôstojnejšie prežitých prvých májov, vtedy, v mojom takmer 70 ročnom živote.
Oslavy víťazstva nad fašizmom pre mňa nemôžu byť bez zdôrazňovania, že nebyť Červenej armády a jej 21 000 padlých vojakov na historickej Dukle, ďalších 21 000 padlých v bojoch o Dargovské vrchy, ale i mnohých mŕtvych a zranených napríklad v bojoch o Liptovský Mikuláš. Kto toto zakrýva a pretvára z dejinných udalostí cielene je farizej a klamár! Dokonca mi bolo smutno, aj keď to vyznieva ako žart hlúpeho, keď som z úst jedného, vraj politika, počul, že II. svetovú vojnu rozpútal Sovietsky zväz tým, lebo uzavrel pakt s Nemeckom o neútočení.
Pre pokoj na srdci som si prezrel všetky zmluvy o neútočení podpísané Adolfom Hitlerom s ďalšími štátmi od roku 1933, teda od roku, keď sa stal nemeckým kancelárom. Podľa tejto logiky by od roku 1934 Poľsko, od roku 1938 Anglicko, Francúzsko, Lotyšsko a po nich aj Sovietsky zväz boli vojnovými štváčmi.
Ale vrátim sa k tomu, čím som začal. K čestnosti, pravdovravnosti, pracovitosti a potrebe dobrého ovládania vlastnej histórie. Preto píšem verejne tento príbeh o mnohých ľuďoch s ich čistými srdiečkami. Pre pracovitú náturu a uchovanie si zdravej výchovy v rodine. Trebárs taký Janko Zachara samotný dokonca svojim vnútrom, a to píšem na základe ním priblíženého, zastavoval aj najpovestnejších bombardérov v ringu šikovnou technikou a bystrým umom.
„Moju účasť spochybňovalo v Helsinkách nemálo neprajníkov. Tí najzarytejší z nich zvykli oslavovať olympijské prvenstvo najbúrlivejšie“ zdôveril sa svojim pohľadom na minulosť.
Dnes poznáme mnohí veľa neprajníkov voči tým, ktorí vo svojich životoch dosiahli ocenenie svojou statočnosťou. Tí, ktorí prežili II. svetovú vojnu a prešli napríklad v radoch II. paradesantnej brigády či s I. armádnym zborom vojnové útrapy od Buzuluku až do Prahy by sotva dali prívlastky „statoční, pravdovravní“ takým, ktorí nepodčiarknu pri oslavách víťazstva nad fašizmom veľký podiel Červenej armády.
Príbehy zo životov pracovitých a statočných obsahovali, ba aj dnes obsahujú často aj dosť bolesti. A bolesť? Tá tiež často učí opatrnosti, aby pravda nebola zahmlievaná a zasypávaná v určitej chvíli prachom nepotrebnosti. Príroda koronavírusom znova upozorňuje – čím menej starostlivosti a dôstojných spomienok na tých a na to čo si starostlivosť a úctu zasluhujú, tým viac vôle po spoločenskom zvýraznení pravdivej histórie. O životoch pokolení i živote v prírode. O spolunažívaní a ľudských vzťahoch a tým aj o vzdelávaní a sústavnej komunikácii, o učenlivosti múdrym praktikám pre náš slovenský národ.
Ťažký zložitý život učí veľmi opatrne vyslovovať súdy pravdy. Janko Zachara povedal, že box mu cudzí nezostal. Ani väčšine z nás nezostalo cudzie naše rodisko, naše gény Slovanov. Tie sotva niekto vybije z národa. Môže sa stať, že skôr zahynie národ, vlasť ako pravda samotná! Aj o toto sa pokúšal Adolf Hitler.
Osobne ma napríklad nikdy ani pouličné bitky nezaujímali. Ani spoznávanie a poťahovanie nitkami, prečo sa konali. Tak olympijský víťaz Janko Zachara ako i mnohí skôr narodení, vedia čo znamená byť mladým, nebojácnym, odhodlaným a neskúseným. Olympijský víťaz Ján Zachara pomáhal vďaka múdrosti vo vlastnej hlave a získanej technickej dokonalosti určovať trend v medzinárodnom ringu. Nedal sa predať nikomu za deravý groš. Jeho otca, podľa jeho slov, v prvom rade zaujímali Jankove výsledky v práci a škole. Bol jedným z tých olympijských víťazov, ktorý nikdy nedráždil leskom zlatej medaily.
Filmový režisér Martin Hollý mi raz odovzdal jednu múdru skúsenosť, keď povedal: „Každé zlo je iba zblúdilá myšlienka dobra.“Ak nebudú riešené zodpovedne a pravdivo riziká globalizačného vývoja a štúdiom sa nebudeme vracať k uplatňovaniu právd overených napríklad už životmi v antike, našu vlasť môžeme znova strácať a dokonca raz a navždy úplne stratiť. Aj s našimi životmi v zoskupení Slovanov.
