Foto: digitálne umenie, pixabay | Už vyše 550 rokov pred Kristom slávny čínsky mysliteľ, štátnik a politik Konfucius povedal: „Najväčšie šťastie, ktoré ťa môže stretnúť, je to, že si nájdeš oddaného priateľa. Toto bohatstvo však môžeš uchrániť len tým, že si tento poklad ukryješ v srdci a budeš si ho vážiť viac ako vlastný život.“
Keď sme sa po prvý raz v živote stretli, dal mi prečítať riadky z osláv Dňa Slovanov na Jankovom vŕšku. Tie, ktoré napísali ľudia a on priblížil ich postoje pre slovenské média takto:
„Vo štvrtok 29.augusta sa v areáli hotela Partizán na Jankovom vŕšku uskutočnil už tretí ročník Dní Slovanov. Aj tentokrát bola táto akcia plná hodnotného programu. Na pódiu sa ako prvé predstavilo zoskupenie s názvom Veselá heligónka., členovia ktorého pochádzajú z okolia Nitry. V ich podaní zazneli predovšetkým známe ľudové piesne. Folklór z obce Trenčianska Teplá odprezentovali zase členovia folklórneho súboru Teplanka. Vystúpili v tradičných teplanských krojoch a v ich podaní zazneli piesne typické práve pre túto obec. Počas programu zaznela aj báseň venovaná tomuto súboru. Ešte pred vystúpením si členovia Teplanky uctili aj vojakov padlých v SNP pri neďalekom pamätníku, kde na znak úcty položili veniec a kytičku a zaspievali národnú pieseň Pod Kriváňom. Vo folklórnom duchu bolo ladené aj vystúpenie Komňackých mládencov z Komjatíc. Sedem mládencov spolu s dvomi švárnymi devami zahralo a zaspievalo okrem známych piesní aj originálne ľudovky reprezentujúce ich obec. Na tomto podujatí opäť nechýbala ani zábavová hudba. Tentokrát prišla zahrať a zaspievať hudobná skupina Orions z Hlohovca, ktorú mnohí poznajú aj z televízie Senzi. Trojica chlapcov, pôsobiaca na hudobnom trhu už 19 rokov, veru nesklamala. Ba práve naopak, boli jediní, komu sa podarilo prítomných divákov roztancovať. V ich podaní zneli predovšetkým skladby zo šiestich vydaných CD a to nielen známe ľudovky, ale aj šlágre pochádzajúce z Chorvátska či ďalšie obľúbené piesne.
Toto podujatie bolo výnimočné aj tým, že priestor v programe dostali aj začínajúce mladé talenty. Vo všetkých prípadoch išlo o deti hrajúce na heligónke. Ako prvá z nich sa predstavila Saška Trnková z Uhrovca, ktorej sa pred vystúpením dostalo pocty aj vo forme krásnej básne. Zahrala viacero známych ľudoviek, ktoré pozná snáď každý. Okrem nej sa prezentoval aj Matej Kysel z Považskej Bystrice a Nelka Balonová z Dežeríc. No a po týchto nádejných talentoch sa na pódiu objavili už skúsené sestry Bacmaňákové, ktoré zahrali a zaspievali piesne z mnohých regiónov Slovenska. Svojským humorom i spevom divákov prišiel zabaviť aj Franta Uher z Lanžhota. Folklór z okolia Topoľčian prišli odprezentovať členovia mužskej speváckej skupiny Lidovec zo Solčian. Pravú ruskú kultúru priniesli členky speváckej skupiny Dievčatá. Zlatým klincom programu bolo vystúpenie rusínskeho súboru Kalina zo Stropkova, v podaní ktorého zazneli nádherné rusínske i slovenské ľudovky, ale aj pieseň skupiny Boney M Rivers of Babylon prespievaná v rusínskom jazyku.
Záver programu patril ohňovej šou. Iniciátor myšlienky Dní Slovanov Jozef Škultéty si pozval aj svojich priateľov Štefana Harabina a Mojmíra Mišúna, ktorí podobné akcie robieva na Morave. Počas popoludňajších hodín prebehla panelová diskusia o slovanstve a jeho budúcnosti. Moderátorom programu bol Richard Vrablec. Opäť sa prezentovali aj slovenskí insitní maliari zo srbskej Padiny a Kovačice. Nechýbali ani divácke súťaže či stánky s rôznymi umeleckými a dekoračnými predmetmi.“
Autorom týchto riadkov bol mladý človek, úspešný absolvent Gymnázia v Bánovciach nad Bebravou Marek Kasala.
Rozprávali sme sa potom takmer hodinu. Na rôzne témy o našich životoch a pohľadoch na minulé a súčasné dianie u nás doma i vo svete. Cestou domov sa mi nevdojak vkrádali do svojho vnútorného sveta myšlienky Ľudovíta Štúra, ktorého moji učitelia vo svojich dielach nazývali „najväčším Slovákom a velikánskym, múdrym Slovanom“ devätnásteho storočia.
Bolo to v čase, keď sa rozhodovalo o konštituovaní sa slovenského národa a Slovanstvo v tom čase bolo potrebné veľmi. Veď išlo o dôležité stránky spoločenského, sociálneho, kultúrneho i politického života. Ľudovít Štúr bol v tom čase vedeckým pracovníkom, spolutvorcom spisovnej slovenčiny.
Keď som prišiel domov, nedalo mi nenačrieť do vlastnej knižnice, aby som si obnovil pred vyše tridsaťročím pozorne naštudované. Z jeho diela: Slovanstvo a jeho svet budúcnosti najskôr čítam a potom odpisujem:
„Veľký má význam obrodzovanie tvoje, ale vrchy i pustatiny širočizné sťa more oddeľujú bratov od bratov; biedny syn nepozná potomstvo matky svojej. Biedni sme my, ľahšie nám padne nenávisť než láska, skôr sa rozídeme než zídeme, ruky naše radšej ubijú než objímu.
Málo sme dosiaľ urobili, aby sme, ako sa svedčí, jeden druhého poznali, aby sme si bratsky ruky podali a sa zobjímali. Dopustili sme, aby nás nešťastie rozvialo sťa vietor slamu roznesenú.
Všetko je u nás neurčité: i výslovnosť, pravopis, veda, zákon i obyčaje. Všetko to sa musí obrodiť, námaha to veľká, ale i radosť bude tým väčšia“…
Pomaly čítam riadok za riadkom, myšlienkami sa pristavím aj pri mojom staručkom univerzitnom profesorovi žurnalistiky FF UK v Bratislave, Fraňovi Rutkayovi. Počúvam jeho hlas i slová:
„Nezabúdajte na odkaz Štúra, pôsobil v čase rozkladu feudálneho spoločenského zriadenia a formovania sa nastupujúcej buržoázie. Nový národ sa vytvárať môže a možno príde čas, keď vy, ako budúci novinári budete musieť byť tribúnmi možno znova po čase chudobnejúceho slovenského národa, možno tiež v čase pokusov rozbíjania Slovanstva. A ak sa tak nestane, čo by bolo dobré a chvályhodné, nehanbite sa písať oslavné ódy na koniec II. svetovej vojny, ktorá porazila fašizmus.“
Rozmýšľam, čítam dumám. Podídem a do rúk beriem ďalšiu zaujímavú knihu od autora Josefa B. Michla s názvom: „Laureatus Laureata“ .
Z nej na strane 221 čítam riadky Alexandra Solženicyna, ktoré predložil Švédskej akadémii v písomnej podobe ako laureát Nobelovej ceny za literatúru. Okrem iného písal:
„Literatúra, ktorá nie je dychom súčasnej spoločnosti, ktorá sa neodvažuje vyjadriť bolesť a nepokoj tejto spoločnosti, ktorá v potrebno okamžiku nesmie varovať pred hroziacim morálnym a sociálnym nebezpečím, ani si meno literatúra nezaslúži.“…
Prečítam, podčiarknem a dopíšem. Ako správne nazvať súčasný slovenský jazyk čoho je odrazom. Čo chceme neprávom termínom slovenský jazyk pri jeho súčasnej devalvácii slova a gramatiky skrášľovať a zakrývať?…
Uvažujem. Otáčam list za listom, dopredu i dozadu tou istou knihou. Na strane 163 čítam: Winston (Leonard Spencer) Churchill:
„My v Európe a západnom svete, ktorí sme vytvárali plány pre zdravé a sociálne istoty, ktorí sme žasli nad triumfami medecíny a vedy a ktorí sme sa usilovali o spravodlivosť a slobodu pre všetkých, my sme sa stali svedkami hladu, biedy, krutosti a záhuby, pred ktorými blednú činy Attilove a Džingischána. A my, ktorí sme sa najskôr v Spoločnosti národov a teraz v Organizácii spojených národov pokúšali vytvoriť základy pre mier, o ktorom ľudia tak dlho snívali, my sme sa dožili sveta znetvoreného a rozštiepeného rozdielnymi názormi dokonca závažnejšími a násilnejšími, než boli rozpory, ktoré otriasli Európou po páde rímskeho impéria….“
Listujem, čítam, rozmýšľam tesne po oslavách vlastných sedemdesiatin. Nakoniec dopisujem, že veľká časť mojej generácie ctila slová Alberta Camusa, ktorý okrem iného napísal, že jeho generácia vie, že svet nezlepší.
Dovolím si pripomenúť, že tento slávny nositeľ Nobelovej ceny, ktorý sa narodil v Alžírsku a zomrel vo Francúzsku v roku 1960 tak dokázal motivovať mnohých novinárov, že tí pochopili potrebu najťažšej novinárskej úlohy, motivovať a agitovať ľudí úlohou najťažšou, ktorá stále spočíva v jednom , zabrániť svetu v jeho sebaznivočení.
Netušil som, že sa dožijem dní, kedy budem aj porovnávaním pohľadov a názorov múdrych ľudí sledovať ako sa bezmocne v dôchodkovom veku moja generácia stáva dedičkou nezmyselného pretvárania z prekrúcaných dejín, do ktorých sú rôznorodo primiešavané padlé revolúcie, nezmyselné technológie, mŕtvi bohovia a opotrebované, pre zdravé životy neschopné ideológie.
V takej atmosfére podpriemerné sily dokážu všetko zničiť, ale nedokážu presvedčiť, lebo inteligencia sama sa znížila k tomu, aby sa stala otrokyňou nenávisti a chorej, nezdravej mamony.
Aj spomenutý Albert Camus žil určitým spôsobom a bol by mohol žiť aj inak. Robil toto a nerobil tamto. Neurobil som to alebo ono, ale urobil som zase niečo iného. A nakoniec čo?
Aj také riadky som sa dočítal v jeho diele Cudzinec, ktoré napísal už v roku 1942.
Rozmýšľam i nad tým čo budú a do čoho či kde, ak budú vôbec ešte slovensky písať naši potomkovia o tom čo prežívajú, lebo ich pradedovia, dedovia a otcovia si nedokázali vážiť úprimne a ctiť vlastnú minulosť. Aj preto dokážem vysoko, bez udelenia akejkoľvek ceny ctiť to, čo od reči svojho srdca napísal aj pre moju maličkosť Marek Kasala. Marek, veľmi pekne ďakujem za úprimnosť. Dokonca si reč svojho srdiečka vyjadril slušne, spisovne, slovensky a pre všetkých Slovanov!
