Foto: Vladimír Benko | Marec 1991. Vatikán. Alexander Dubček v čase prijatia pápežom Jánom Pavlom II. Dnes je tomu práve 30. rokov.
Nestretávame sa často. Prvý raz som stretol fotoreportéra Vlada Benka v redakcii Slovcepa v Banskej Bystrici. Bol júlový deň 1984. Už viac rokov si triedim myšlienky a výroky, ktoré som si zapisoval. Robím tak preto, lebo vždy rád rozprávam, približujem príbeh o ľuďoch z rôznych sfér života, z oblasti žurnalistiky zvlášť.
Dávno, pred desaťročiami, Vlado Benko, absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ma zaujal kvalitnou fotografiou v prepojení na vlastnú žurnalistickú tvorbu. Prvý raz ma potešilo, keď sa Vlado rozhodol po 3 rokoch pôsobenia v odvetvových novinách Slovenských celulózok a papierní opustiť vtedajšiu redakciu, lebo mu ponúkli lákavejšiu a perspektívnejšiu prácu v Tlačovej agentúre Československej republiky. V hlave mi hmýrili myšlienky, ktorým smerom sa s fotoaparátom v ruke vyberie? Jeho reportážne fotografie priťahovali čitateľa, pomáhali šperkovať a vystužiť pravdivosť obsahu slov pospájaných do určitého žánrového tvaru.
Keď ako jediný fotoreportér zo Slovenskej republiky strávil týždeň pred prvým letom slovenského kozmonauta do vesmíru vo vtedy kozmickom centre bývalého Sovietskeho zväzu, dnes svojim spôsobom turistickou atrakciou súčasného Ruska – Bajkonurom. Keď som sa o tom náhodou dozvedel, prijal som to s potešením, ale iba okrajovo ako fakt. Vladimír Benko bol a zostal jediným, ktorý dokumentačne s fotoaparátom v ruke mapoval štart a pristátie prvého kozmonauta Slovenskej republiky do vesmíru – Ivana Bellu. Nikdy sa tým nevyťahoval a nevyťahuje sa tým ani dnes. Pomaly sa stával majstrom fotografie a života s úprimným srdcom ľudského dobra a nefalšovanej srdečnosti.
Vladimír Benko, fotoreportér ako málo iných, vedel a zostalo mu to do dnešných dní, spájať vlastné videnie situácie či portrétu s vlastnou tvorivou publicistikou. Netajím a neskrývam, aj jeho reportážne fotografie ma pozvali k trvalejšej žurnalistike, ktorá bude historicky naďalej skúmať a približovať odkazy slovenských velikánov.
Pýtam sa sám seba s odstupom rokov: Náhodný príbeh, že zoberiem do rúk portrét s bordovými ružami či ovocím Alexandra Dubčeka a uvažujem. Kto toto zanecháva ako produkt svojej majstrovskej roboty pre svet súčasnosti či budúcich pokolení? Ktorá veľká a známa osobnosť slovenskej reportážnej i portrétovej fotografie sa dostala k nezabudnuteľným velikánom slovenského národa?
A život mi dovolí dostať ďalšiu informáciu. Jednotlivé zábery ti doplní rozprávanie Vladimíra Benka, so zážitkami spojenými s menom humanistu, demokrata, Európana – Alexandra Dubčeka. S fotografiami o človeku, ktorý získaval úctu a uznanie múdrych a šľachetných na celom svete. Aj preto je ich svetom potrené šíriť.
Dokáže ich komentovať z technického, novinárskeho, umeleckého, ale hlavne ľudského hľadiska. Mám v ruke fotografiu dvoch ľudí, ktorých osobný vklad z dôvodu ľudského dobra, úžasnej ľudskosti, šľachetnosti, dobrosrdečnosti bude pre všetky ďalšie generácie symbolom krásnej myšlienky, vyjadriť a potvrdiť úprimnosť a dobrosrdečný vzťah k pravde o svete, ktorý tu bol, ale práve pre to dobro, pokoru, šľachetnosť a múdrosť či dobrotu by mal zostať na planéte Zem na večnosť.
Pozerám sa na fotografiu Alexandra Dubčeka z prijatia u pápeža Jána Pavla II., práve tú, ktorá obletela mnohé krajiny Európy a sveta, stala sa vážnym a váženým dokumentom aj jednej nemenovanej, ale vyhľadávanej francúzskej agentúry, ktorá oslovila práve Vladimíra Benka s prosbou na spoluprácu, poskytnúť vzácne fotodokumenty z pohrebu Alexandra Dubčeka.
A Vladimír Benko sa zahľadí na fotografiu práve pápeža Jána Pavla II., na ktorej je s Alexandrom Dubčekom, aby mi prezradil bežnou rečou, v bežnom telefonickom rozhovore:
„Dňa 14. marca 1991 sme čakali spolu s pánom Alexandrom Dubčekom na letisku v Ríme. Bola to chvíľa, kedy som mal a niesol do vlasti, v ktorej som sa narodil a vyrastal práve túto fotografiu vo svojom fotoaparáte. Z neho obletela celý svet.“
Keď práve túto fotografiu zasielam administrátorovi, aby ju spolu s textom umiestnil natrvalo do historickej zbierky Spoločnosti slovenských velikánov, zisťujem, že dnes, 14. marca 2021 je tomu práve 30 rokov.
Známy politik Winston Churchill povedal a napísal, že príbehom ľudskej rasy je vojna. Ukladám k fotografii pápeža Jána Pavla II. s Alexandrom Dubčekom z autorskej dielne fotografa Vladimíra Benka výrok vo svete známeho a aj dnes nezabudnuteľného politika, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. V spomenutej fotografii časový horizont od 14. marca 1991 skrýva najväčšiu hodnotu skutočnej pravdy o nefalšovanom a neprekrúcanom ľudskom dobre. Hodnota skrytá a zvýraznená v pravde času je drahšou a milšou ako akékoľvek množstvo peňazí či majetku.
Približuje nefalšované svedectvo o reči srdca úprimných ľudí, ktorú prijali všade s veľkou láskou a dôstojnosťou všetci, ktorí sa to dobro snažili a snažia či budú snažiť šíriť nie pre lesk briliantov, aby ním oslepili chudobné davy a smrť nevinných na našej planéte Zem.
Na druhej fotografii pripína práve fotograf Vladimír Benko na límec saka Alexandrovi Dubčekovi živú ružu – symbol skutočného duševného zdravia. Duševné zdravie terajších pokolení na celom svete, u nás doma zvlášť, lebo ide o pokolenia z našej vlasti, nášho národa Slovanov, nie je nič iné ako vôňa práve živých ruží, ktoré kvitnú a rozvoniavajú úprimnosťou v srdiečkach každého žijúceho človeka už od narodenia.
