Foto: archív SSV | Túto pamätnú fotografiu zo stretnutia vedenia Matice slovenskej v Srbsku, vedenej Rastislavom Surovým ( na snímke chrbtom k fotoobjektívu) a JUDr. Jozefom Škultétym ( na snímke vľavo prvý vedľa Rastislava Surového) ešte nezverejnili žiadne médiá. Webová stránka Slovenských velikánov je prvou vôbec.
Košice, metropola slovenského Východu sa už dávno vydala na púť tvorby profilu mesta s prajným okolím miest a obcí celého regiónu, ktorou sa rozhodli presadiť v silnej konkurencii a získať titul: „ Európske hlavné mesto kultúry“ pre rok 2013. Košice sa stali mestom Olympijských hier v kultúre, ako nazývajú tento titul v Európskej únii, kde má táto myšlienka takmer tridsaťročnú tradíciu, hlavne priaznivci športu. Že som bol počas realizácie tejto myšlienky z pohľadu nielen slovenského, ale aj košického športu, slovenskej, košickej, priznávam aj zemplínskej kultúry často tam, kde najviac bolo potrebné, je pre mňa takmer viac, než to, čo vzišlo z mojej doterajšej športovej publicistiky. Dobre to znie, lebo je to jedna z podstatných myšlienkových liniek, ktoré spájajú kultúru a šport.
Rád využívam príležitosť, že mi človek od Košíc dosť vzdialený, ale rozhľadený a životom ošľahaný, bez štipky ziskuchtivosti z priblíženia hokejových legiend Košíc, presnejšie JUDR. Jozef Škultéty, pri predstavení zámeru vydať túto publikáciu okrem iného povedal aj také slová: „ Nebolo by dobre, aby sme Európske mesto kultúry 2013 – Košice, pred človekom v ktorýchkoľvek končinách sveta ukrývali. Tobôž, aby slová o ňom zásluhou skutočných veličín ľudského života, ostali ukryté v priepasti skromných, ale úprimných ľudských sŕdc, lebo niekto nemá rád spoznávanie a zbližovanie sa s úspechom iných. S cestami, náročnými, ale pravdivými aj na športový Olymp. Nepoznať vlastnú históriu znamená nepoznať dejiny a tým aj seba v ich obklopení.“
Nie je žiadnym tajomstvom a neznámou, že Košice už v roku 1369 získali ako jedno z prvých miest v celej Európe právo mať vlastný erb. Potvrdenie takého aristokratického atribútu dostali Košice 7. mája v spomínanom roku od panovníka Ľudovíta Veľkého. Odtiaľ sa traduje dátum každoročných osláv Dňa mesta Košíc.
Každý máme úsvit svojho vlastného dňa, prebúdzame sa do neho počas rokov svojho života a otvárame svoje srdcia tomu, čo nazývame životom. Priveľa čriepok svojich sŕdc roztrúsili košickými ulicami jeho rodáci, trúsia ich aj dnešné deti, všetci synovia a dcéry pradávnych a starodávnych Košíc, ktorými potulky približujú knižne napríklad Milan Kolcun a Alexander Jiroušek. Potulky mestom s najvýchodnejšie uloženou gotickou katedrálou v strednej Európe, alebo mestom s najväčším historickým centrom v celej Slovenskej republiky.
My, rodáci z Košíc, sme na to hrdí. Prinajmenšom tak, na úspechy iných a hlavne zdravý život iných v mierovom svete vie byť hrdý aj už spomenutý Jozef Škultéty. Zaujímavé boli pri našom prvom stretnutí, keď som ho požiadal, či by neprispel na vydanie publikácie „Legendy hokejových Košíc“ po zoznámení sa s obsahom podaktorých portrétov ( Liba, Kolláth, Selvek, Faith, Brunclík i ďalších – poznámka autora knihy) aj tieto jeho slová:
„Osobne pokladám vzdelanie, kultúru a šport za úžasne dôležitý článok života nielen Košíc, ale celej Európy. A v nej hlavne života bezbranných detí a mladých ľudí, ktorí do života iba vstupujú. Vnímam to ako možnosť pozitívne prispieť úprimne k prvkom spoločenskej nadstavby. Také osobnosti boli a zostali preverené časom a ak sa na ne zabúda z rôznych dôvodov, tí ktorí tento spôsob prezentácie doby nepotrebujú, nechcú aby významné osobnosti pozitívne ovplyvňovali naše životy. Pravda je, totiž, taká, načo tajiť, práve prostredníctvom nich sme sa najskôr začali učiť abecede vzácnosti, vôle, času, trpezlivosti citlivosti i odbornosti, aby sme mohli toto všetko násobiť v historickom kontexte pre všetkých, hlavne pre naše deti a rodiny. Nie som odborníkom na ľadový hokej, moje srdce bije zo športu pre motorizmus, ale ľadový hokej bol a verím aj zostane športom vrcholovým a úspešným v našich zemepisných šírkach aj tým, že našich hokejistov budú pozývať do reprezentačných výberov sveta. Budú ich výkony uctievať z pohľadov ich srdiečok dať hokeju všetko. Samozrejme, potom je potrebné poznať dvojnásobne v širších súvislostiach, prečo sa myšlienke ľudského dobra, napriek tomu, že sa dostali na hokejový Olymp, nespreneverili..“
Pekne to raz povedal Igor Liba, úžasná hokejová stálica svetového hokeja osemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa dal počuť, že najdominantnejším prvkom košického ľadového hokeja nie sú ani mená majstrov sveta či špičkových hráčov v dresoch košických VSŽ vo federálnej československej hokejovej lige, ale sú to jednoducho – Košice. Naše hokejové Košice! So státisícami hokejových priaznivcov, funkcionárov, množstvom talentov i súpermi počas rokov existencie ľadového hokeja v našej metropole nášho Východu, ba celej bývalej Československej republike.
Úžasne vyčerpávajúce vyznanie hokejovej hviezdy, ktorá bývala spoločne na izbe so slávnym Wayne Gretzkym počas svojho pôsobenia v New York Rangers, ktorá hrávala v slávnom útoku Vincent Lukáč – Dárius Rusnák – Igor Liba tak brilantne, že nám tento útočný trojzáprah v dresoch majstrov sveta závidel celý hokejový svet. Kultúrny svet môže Košiciam závidieť mnohé, o mnohom môže zoširoka diskutovať aj s odstupom času.
„Tak, ako môže čitateľ tejto publikácie položiť otázku, prečo som sa dal do diskusie s JUDr. Jozefom Škultétym. Odpoviem znova úprimne. Mnohí z Košíc, aj keď mohli, nechceli počúvať ma slová potreby približovať bohaté dejiny hokejových Košíc prostredníctvom skutočných osobností košického a sčasti aj svetového hokeja. Kto príde do Košíc, isto sa rozhodne zoznámiť napríklad s bronzovou plastikou vyššou než 3 metre na Hlavnej ulici v Košiciach, ktorá bola odhalená v roku 2002 aj zásluhou sochára Arpáda Račka. Ak tak urobí, potom lepšie pochopí čo v takej samosprávnej iniciatíve znamenalo dostavať za ďalších rekordných 133 rokov aj druhú, tretiu i štvrtú darovaciu erbovú listinu. Jednotliví panovníci pôvodný košický erb Ľudovíta Veľkého upravovali a obohacovali, až bol od roku 1 502 taký, ako ho poznáme aj dnes. Séria štyroch erbových listín v tomto období je tiež unikátom. A unikátom je, že práve Košice sú prvým slovenským mestom, ktoré poctili názvom – Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2013. Osobne som presvedčený, že na tom majú podiel aj naši špičkoví hokejisti, nielen vďaka svojej dvojnásobnej účasti vo finálových súbojoch Európskeho pohára hokejových majstrov, nielen tým, že ako jediné mužstvo bývalého Československa nikdy nevypadli z vtedajšej najvyššej hokejovej súťaže, ani nie preto, že sme tu usporiadali v dňoch 29.apríla až 15.mája 2011 roku veľmi úspešné MS v ľadovom hokeji, ale podľa mojej skromnej mienky predovšetkým preto, lebo Košičania vedeli a vždy vedia, tak ako svoje životy, tak aj svoje umenie, kultúru, šport a v ňom hokej zvlášť, udržovať sväté.
Z pohľadu hokejových vekov sveta a života vôbec, možno práve preto krátky hokejový čas vyše 90 ročnej existencie v našom meste neodbíjajú ani bicie hodiny na radnici Starého mesta, s dlhodobo funkčným orlojom, ani žiadne iné. Napriek tomu je to dostatočne dlhý čas na dobrý, kvalitný a úspešný hokej mesta, o ktorom niekto napísal, že Košice sú mestom športu, mestom ľudského rozmeru. Budete sa čudovať, pre mňa to zostane svätým, píšem to ešte pred vyjadrením primátora mesta pre knihu: Legendy hokejových Košíc!
Po prečítaní tejto knižky, do ktorej ma autor požiadal ako primátora prispieť svojim názorom, pohľadom, svojou skúsenosťou, musím podčiarknuť, že aj človek ak sú jeho životné ciele vysoké, by mal tomu podriadiť svoje rozhodnutia a svoju zodpovedať. Spravidla sa srdcom každý prejaví dosť až vtedy, keď si zmeria svoje sily s prekážkami. Tentoraz mám na mysli tvorivými, pri zbieraní faktov, faktografie, hlavne však zaznamenávaní reči mnohých hokejových srdiečok našich zaslúžilých hokejových majstrov Košíc, Slovenska, Československa a sveta či úspešných olympionikov na papier. Človek veľa vydrží, ak má cieľ. Z prečítaného a mne zatiaľ dostupného som pochopil, že táto kniha nie je len oslavou hokeja Košíc, hokeja nášho regiónu, ani skloňovaním politických pádov a víťazstiev, ale predovšetkým oslavou ľudskej úprimnosti prostredníctvom hokeja. Počínajúc deťmi a končiac dospelými. Autor v jednej zo svojich esejí okrem iného napísal:
„Najcennejším a najzriedkavejším pokladom hokeja je prenikať do čistoty ľudských hokejových sŕdc. Veď história, akákoľvek, to nie sú iba štatistiky. Ak v knižnej histórii bude chýbať nedostatok úcty k tomu, čo rástlo a rastie, čo bolo živé a zostalo živé, potom rýchlo povedie tiež k nedostatku úcty k ľuďom. A košický hokej, úspešný košický hokej, potrebuje práve spájať úctivým slovom, faktom, rečou srdca všetko, čo ho zdobilo a zdobí, čo ho robilo a robí krásnym. Spájať ľudí s hokejovým kumštom, kultúrou, umením. A či Jiří Holeček, František Kolláth, Ján Selvek, Ján Faith, Oldřich Machač, Peter Slanina, Jerguš Bača, Vincent Lukáč, Igor Liba, Vlasto Plavucha a ďalší neboli na ľade umelcami?!… Dovtedy budú hokejové Košice šťastné, dokedy budú mať dosť nielen hokejových priateľov. Pri písaní tejto knižky, ale už aj predtým, som pochopil, že ani publicistická skúsenosť nie je to, čo človeka stretne, ale čo človek urobí s tým, čo ho stretlo.
Je dobré, že taká knižka vychádza v čase, keď sa Košice stali Európskym hlavným mestom kultúry. Keďže som sám, ako lekár pôsobil pri hokeji, tom košickom a reprezentačnom, všetky zápasy počas ktorých som bol na lavičke ma niečomu naučili. Aj tie ktoré sme prehrali. Tak to chodí aj v živote“ – boli slová mladého, vzdelaného elegána, človeka rozhľadeného, empatického, vtedy primátora Richarda Rašiho, keď sme sa s odstupom času, po druhý raz rozprávali v jeho pracovni o košickom hokeji, jeho živote, jeho dráhe športového lekára či poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Napriek tomu sme nepolitizovali, pokiaľ, pravda, nemáme na zreteli to vypovedané už Charles de Gaulom, ktorý došiel k záveru, že politika je príliš vážna vec, než aby mohla byť prenechaná len na politikov. Nakoniec, telo a duša potrebujú stále nové výzvy. Ty sám buď zmenou, ktorú túžiš uzrieť vo svete!
Nuž opýtal som sa. Najskôr sám seba. Aj preto získaval MUDr. Richard Raši, PhD., skúsenosti pre prácu lekára na Klinike úrazovej chirurgie, Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach, kde sa stal neskôr námestníkom riaditeľa pre chirurgické odbory? On ich však získaval aj počas odborných stáží vo švédskom Stockholme na University hospital,Ortopedie dpt., Management of fraktures treatment či v USA na University of Massachusetts.,Ortopedios, Radiology, Emergensy medicine, Medical care management, no aj na univerzitách vo švajčiarskej Bazileji či francúzskom Reims. Tak vzdelaného ministra zdravotníctva mala Slovenská republika v rokoch 2008 – 2010.
Toto nepublikujem v súvislosti so športovým priaznivcom, pánom Richardom Rašim, náhodou. Posúďte koniec – koncov tohto človeka napríklad prostredníctvom jeho ďalšieho názoru:
„Viete, vzdelanosť ešte neznamená múdrosť. Domnievam sa, že nikto z nás nie je natoľko múdry, aby nepotreboval z času na čas poradiť, aj povzbudiť. Netajím, dobrú školu pre život som dostával už v rodine, a keďže hovoríme o medecíne pri košickom hokeji, jedným dychom dodávam, cenných rád sa mi dostávalo aj od skúseného MUDr. Miloslava Klímu, ktorý dlhé roky pôsobil nielen pri košickom hokeji a teraz pôsobí pri košickom ženskom basketbale, ale on bol aj lekárom slovenskej hokejovej reprezentácie.“
Neviem prečo každý poryv tváre, komunikácia či už verbálna, alebo neverbálna s týmto človekom vo mne obnovovala návraty k Dalajlámom vyslovenému:
„Staraj sa o svoje myšlienky, lebo z nich sa stanú slová. Staraj sa o slová, lebo z nich sa stanú skutky. Staraj sa o svoje skutky, lebo z nich sa stanú zvyky. Staraj sa o svoje zvyky, lebo utvárajú charakter. Staraj sa o svoj charakter, lebo ten vytvára osud. A osud, to je život tvoj.“
Takto bola spočiatku, pri zrode spomínanej publikácie zosnovaná pasáž na úvod knihy, Ale neskôr do samotnej knihy, tesne pred je vydaním, bola prepracovaná.
Ako? A prečo? O tom už v samotnej knihe,, Legendy hokejových Košíc“ ktorá vyšla až v roku 2020“ zásluhou finančnej dotácie od nezávislej osoby. Nie od hokejového klubu VSŽ, nie od hokejistov v nej uvedených, nie od nakladateľstiev či vydavateľstiev, nie od vedenia mesta Košice, ani od vedenia Košického samosprávneho kraja, tobôž nie od politického vedenia Slovenskej republiky, ale od súkromnej osoby.
Prečo? Čo bolo dôvodom? Stačí si objednať na mailovej adrese: studiosport161@gmail.com a prečítať v spomínanej knihe. Možno budú mať zvedavci ešte šťastie, lebo z I. vydania hádam aj niečo na sklade zostalo i keď sa mnohé v našich životoch zmenilo. Nie však ľudské charaktery a ľudské dobro všetkých.
Tieto riadky neprináša autor knihy, Jozef Mazár práve dnes náhodou. Možno práve v tejto chvíli, v nedeľu 16. apríla 2023 v Srbsku v Kysači rozpráva v prítomnosti JUDr. Jozefa Škultétyho aj o tom s niekdajšími deťmi , dnes dospelými ľuďmi, ktorých vozil Jozef Škultéty v roku 1999 z bývalej Juhoslávie, bombardovanej v tom čase do Slovenskej republiky. Sám, totiž chápal, čo je ľudské dobro a zdravý rozum človeka. Ten Jozef Škultéty, ktorý je dnes prezidentom Spoločnosti slovenských velikánov.
