Foto: Dávid Škultéty | JUDR. Jozef Škultéty (prvý zľava), autor projektu z roku 1999 a jeden zo 4 vodičov autobusu na stretnutí so žijúcimi pamätníkmi v Kysáči dňa 16. apríla 2023. Celkom vpravo Dubček z Kysáča. Tak nazývajú miestni Slováci dnes už vyše osemdesiatnika Jána Ďurovku, ktorý je jedným z tých, ktorí poskytli svoj pohľad na Alexandra Dubčeka prostredníctvom obsahu knihy: Alexander Dubček prostredníctvom zahraničných politikov a osobností.
V dňoch 16. – 17. apríla toho roku pozvali na spomienkové stretnutie pri príležitosti 250 výročia príchodu prvých slovenských rodín do obce Kysáč zo Srbska, zástupcov vedenia Spoločnosti slovenských velikánov zo Slovenskej republiky, ktorá má sídlo na Jankovom vŕšku, rozprestierajúcom sa nad Uhrovcom pri Bánovciach nad Bebravou.
Kysáč je obec o rozlohe 26,8 km² (2 680 ha), v ktorej žije v súčasnosti vyše 4,5 tisíc obyvateľov, v prevažnej miere hovoriacich slovensky, lebo sú potomkami prvých Slovákov, ktorí sa na toto dnešné územie prisťahovali ešte v roku 1773. Spomenutý dátum je uvádzaný v dejinných archívoch obce Kysáč, patriacej do Vojvodinského autonómneho kraja, okresu Nový Sad.
Dnes 250 rokov života Slovákov v Kysáči má bohato popísanú kroniku. Napríklad začiatok fungovania základnej školy v Kysáči tradujú od roku 1785, tá dnešná slovenská škola nesie názov Základná a materská škola Ľudovíta Štúra, ktorého odkazmi sa na profesionálnej úrovni zaoberajú, okrem iných, vedecké pracoviská. Napríklad aj Filozofickej fakulty (FF) v Novom Sade. Aj v prepojení na samotnú obec Kysáč.
Bližšie sa o tom dozvie náš čitateľ zo samostatne pripravovaného materiálu zásluhou úseku Ľudovíta Štúra Spoločnosti slovenských velikánov (ďalej len SSV) napríklad vďaka komunikácii s Dr. Danielou Marčokovou, vedeckou pracovníčkou vyššie spomenutej FF v Novom Sade.
Už v úvodnom slove príjemne a citovo ladeného večera 16. apríla toho roku v Slovenskom národnom dome obce Kysáč vďaka Milinke Chrťanovej odznelo:
“Keď som dostala pozvanie na toto stretnutie ako úradujúca námestníčka pokrajinského tajomníka pre národnostné menšiny – národnostné spoločenstvá, rozmýšľala som, čo by som asi mohla povedať, aby to bolo zaujímavé aj nám aj našim hosťom a vždy som sa pritom v myšlienkach a pocitoch vracala k slovu spolupatričnosť. Nielen v tom zmysle, že hovoríme rovnakou rečou, ako hovoria ľudia na Slovensku, ale v tom zmysle, že Slovenská republika mala pre nás vždy otvorenú náruč – ako matka pre svoje deti. Nemôžem sa pritom vyhnúť aj ďalšiemu významu, ktorý pre mňa tlmočí slovo spolupatričnosť – teraz už z aspektu krajiny, v ktorej žijem a kde môžem bez ostychu hovoriť, vzdelávať sa a informovať vo svojej materinskej reči. Inak, slovenský jazyk je v našej obci v úradom použití, čo ste si mohli všimnúť aj na tabuli na vchode do Kysáča.”
Potom sa Milinka Chrťanová dotkla najvyššej inštitúcie Slovákov v Srbsku – Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, ktorá sa riadi štyrmi kľúčovými oblasťami dôležitými pre zachovanie jednej národnej menšiny mimo materského štátu, ako i strešnej inštitúcie pre kultúru a tou je Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Spomenula aj dva sekretariáty, ktoré majú kompetencie nad týmito inštitúciami a tými sú Pokrajinský sekretariát pre vzdelávanie, predpisy, správu a národnostné menšiny – národnostné spoločenstvá, a Pokrajinský sekretariát pre kultúru, informovanie a vzťahy s náboženskými spoločenstvami.
Ďalej však nerozprávala zoširoka o ich činnosti. Priestor nechala všetkým účastníkom spomienkového stretnutia z roku 1999, kedy USA bombardovalo teritórium bývalej Juhoslávie, v ktorej žili aj Slováci vo viacerých oblastiach Srbska. A práve vtedajším deťom prišla na pomoc skupina dobrácky a charizmaticky pracujúcich a zmýšľajúcich Slovákov s nápadom, pomôcť takmer 600 deťom z týchto dedín, kde okrem Slovákov žili aj deti iných národností, aby bez rozdielu na národnosť zabránili, predišli mladým ratolestiam predčasne umierať po náletoch a bombardovaní amerických vojenských lietadiel.
Skupina autobusových dobrovoľníkov ich v turnusoch vozila na pobyty na Slovensko. Hlavný organizátor celého organizačného štábu dobrovoľníkov, dnes prezident Spoločnosti slovenských velikánov v Slovenskej republike JUDr. Jozef Škultéty to okrem iného priblížil po 24 rokoch týmito slovami:
„Bolo nás málo v dobrovoľnom štábe, len 4 vodiči vlastných autobusov, ktorí sme začali aktívne spolupracovať s členmi Matice slovenskej z Báčkeho Petrovca. Tam mala Matica slovenská svoje centrum v Srbsku aj v roku 1999. A jej predsedom bol tu prítomný Rastislav Surový. Otec, pedagóg, humánne konajúci človek. Spolu s viacerými svojimi priateľmi. Dnes nás práve títo ľudia pri inej príležitosti pozvali do Slovenského národného domu Miestneho odboru tunajšej Matice slovenskej v Kysáči. Dovoľujeme si práve v tejto sviatočnej priateľskej atmosfére, v roku 250 výročia príchodu prvých slovenských rodín do dedinky Kysáč, tu na Dolnú zem, aby sme mohli odovzdať za šírenie odkazu slovenských velikánov Ľudovíta Štúra, Milana Rastislava Štefánika a Alexandra Dubčeka Zlaté medaily Alexandra Dubčeka, humanistu, národovca a šíriteľa ľudského dobra v Európe, spolu s Pamätnými plaketami SSV oceniť vašu i našu, spolupatričnosť. Odovzdávam ich v prítomnosti aj nás – viacerých, ktorým sme pomáhali v spomínanom roku 1999. Odovzdávam ich pánom Rastislavovi Surovému dlhoročnému predsedovi Matice slovenskej v Srbsku a tajomníkovi Matice slovenskej v Srbsku z tohto obdobia, pánovi Svetoslavovi Majerovi. Sú tu prítomné vaše televízie i ostatné média, sú tu pamätníci našej dlhoročnej spolupráce, je tu náš Ján Ďurovka, priateľ, statočný človek, robotník, ktorému v Kysáči nikto nepovie inak ako Dubček. Aj jemu už dávnejšie udelilo vedenie SSV zlatú medailu Alexandra Dubčeka a takú istú Pamätnú plaketu za jeho šľachetnosť, pracovitosť, skromnosť a čestnosť!“
Potom, ešte pred mnohými otázkami a spomienkami tých, čo prežili zo Srbska americké nálety a bombardovanie Srbska v roku 1999 na slobodnom území Slovenskej republiky, dal JUDR. Jozef Škultéty slovo svojmu viceprezidentovi pre oblasť Ľudovíta Štúra Jozefovi Mazárovi, ktorý prítomným účastníkom spomienkového stretnutia povedal:
„Veľké ďakujem za krásne, dojímavé, majstrovsky prednesené múdre verše Martina Rázusa básňou Modlitba pre Slovensko v podaní tu prítomnej, dnes 88 ročnej stredoškolskej profesorky matematiky, pani Eleny Surovej. Úžasný balzam na naše city i slovenské rany. Aj zásluhou mladej huslistky Lucie Stojičovej za hymnickú pieseň Slovensko naše, či príjemné uvítacie slová, vyslovované z hĺbky vlastného srdca starostom obce Kysáč, pánom Jánom Vozárom.
Je dobre na srdci iste všetkým, ktorí dokážu podporovať ľudské dobro a zdravie každého. Nás, skôr narodených učili múdri neprekročiť chudáka ležiaceho na ulici, naučili nás
vnímať problémy druhých, vštepovali nám nezabudnú, že
to najkrásnejšie a najdôležitejšie v živote je priateľstvo, porozumenie, ohľaduplnosť, nie vydieranie, ale opravdivá láska a úsmev.
Bez toho stráca náš život zmysel. Vďaka Vám, nám Slovákom a iným národom a národnostiam, ktorí tak chápali pred stáročiami a aj dnes chápu a svetu forsírujú humánnosť a ľudské dobro. Preto sme radi aj tu spolu s Vami.“
A celkom na záver? Prinášame všetkým čo do obce Kysáč a svetu tlmočia cez Kysáč aj Vašou zásluhou a Vašimi postojmi ďalší traja účastníci našej reprezentácie Spoločnosti slovenských velikánov, prítomní na popisovanej a komentovanej akcii osobne?
Jaroslav Škultéty: „Veľmi som sa potešil pozvaniu panom JUDr. Jozefom Škultétym, prezidentom Spoločnosti slovenských velikánov na stretnutie do Kysáče. Bolo to už len z dôvodu, že som sa zúčastnil v roku 1999 ako vodic autobusu, ktorý sa tiež podieľal na odvoze bezbranných detí z bombardovaného územia lietadlami USA. Po viac ako dvoch desiatkach rokov som si zopakoval uvedenú trasu, ktorú sme vtedy absolvovali, no pri iných bezpečnostných podmienkach, než tomu bolo teraz. Už pri prvom telefonáte pána Jána Slávika, Slováka, ktorý je známou persónou slovenskej folkloristiky vo svete, napriek tomu, že žije a býva, v Kysáči, ktorý chcel vedieť o našom cestovnom itinerári a pohybe, o polohe nasej delegácie na trase Jankov vŕšok – Kysáč som si uvedomil, že nepôjde zrejme o bežnú formálnu návštevu, šperkovanú klišé produkciou. Po príchode do obce Kysáč sme sa o tom na vlastné oči presvedčili. Bol som veľmi milo prekvapený už záujmom regionálnej televízie o obsahu nášho pobytu, ale i vekovým zložením účastníkov slávnostnej akcie v krásne vyzdobenom Slovenskom národnom dome. Chcel by som sa veľmi pekne, zo srdca poďakovať za úžasne milé prijatie a komunikáciu všetkým, ktorými som prišiel do styku komunikáciou či ich sledovanej spolupatričnosti k svojmu, slovenkému národu! A to mám na mysli aj ubytovanie, alebo tiež ich nadpriemernú pohostinnosť a skromnosť, empatiu nevnímajúc. Počas programu, ktorý nevtieravo moderoval už pomenutý Ján Slávik ma pútali vystúpenia vtedajších detí či ich mamičiek. Super akcia a motivácia pre pokojné životy pod nebom mieru. Z režisérom – spolupatričnosť! Oobne som mal slzy šťatia a dojatia v očiach ako si nás vážia a ako si nás vrelo uctili. Milo ma prekvapila ich ľubozvučná reč v rodnom jazyku pri ich dlhodobom pobyte, Slováka, žijúceho v Srbsku. Ešte raz veľké celospoločenské ďakujem za všetko a všetkým, ktorí mali na mojom pobyte v Kysáči svoj podiel.“
Igor Hrčka: „Pri návšteve obce Kysáč v Srbskej republike ma veľmi milo prekvapila pohostinnosť, dobrosrdečnosť, úprimnosť a zároveň skromnosť domácich obyvateľov. Toto všetko vychádzalo z ich vnútra, z ich srdca. Bolo cítiť, že sa na nič nehrajú, že sa pred nami nepretvarujú, ale tieto veci majú zakorenené hlboko vo svojich srdciach. Vážia si jeden druhého. Vo svojom živote som sa už veľakrát stretol na Slovensku s ľuďmi, ktorí pochádzali z tejto oblasti, kde žije veľa Slovákov. Rozprávali mi o ich živote v Srbsku, veľa veci som poznal z rozprávania, ale teraz som to mal možnosť zažiť priamo na mieste. To čo som poznal z rozprávania je skutočná pravda, no niektoré veci dokonca predčili moje očakávania. Bol som prekvapený ako miestni Srbskí zahraniční Slováci sa zaujímajú o Slovensko, koľko vedomostí majú o Slovensku o jeho histórii i súčasnosti. Ctia si takých velikánov ako boli napr. Ľ. Štúr, M.R. Štefánik, A. Dubček a mnohí iní. Bolo úžasné počuť ako krásne rozprávajú po slovensky. Na základných školách sa vyučuje v Srbsku slovenský jazyk. Pokiaľ sa rodič rozhodne môže prihlásiť svoje dieťa na základnej škole do slovenských tried, kde celý vyučovací proces prebieha v slovenskom jazyku. V neposlednom rade ma prekvapilo spolunažívanie občanov medzi sebou. Nikto nerobí rozdiel medzi tým či je človek evanjelik, katolík, alebo je iného vierovyznania. Taktiež nerobia rozdiel medzi tým či si Slovák, alebo Srb. Slovákov tam žije v Kysáči asi 80 percent obyvateľstva a Srbov asi 20 percent obyvateľstva. Všetci sa k sebe správajú slušne, pomáhajú si a vážia si jeden druhého. Aký kontrast medzi životom a vzťahmi ľudí na Slovensku…“
David Škultéty: „ Ako najmladší člen delegácie Spoločnosti slovenských velikánov (SSV)v Srbsku , by som chcel veľmi pekne poďakovať za super organizáciu či už zo strany prezidenta SSV, ale aj zo strany organizácie v Srbsku ( páni Surový, Slávik, personál reštaurácie a majiteľka penziónu Atlas) ale i ďalší. Bol som milo prekvapený, keď ľudia, ktorí sa zúčastnili aj keď nie zo svojej vôle na úteku zo svojej rodnej vlasti na Jankov Vŕšok a poďakovali sa nášmu prezidentovi Jožkovi Škultétymu, zaspomínali si na tie zlé chvíle, ktoré museli prežiť pod nátlakom a odísť z dom, dokážu po rokoch analyzovať dobro a zlo v našich životoch. Bol to film o ľudskej pravde a ľudskom dobre. Celá organizácia v dedinke Kysáč bola na jednotku pripravená nielen programom, kultúrou komunikácie, ale aj pohostením a ubytovaním pre nás. Ďakujem všetkým, ktorí obohatili moju skúsenosť a môj doterajší život práve o v Kysáči získanú skúsenosť.“
Citujeme Ľ. Štúra: „ …ale človek nevychováva len preto, aby len žil, ale hlavne preto, aby niečo pre svojich, pre obec svoju, pre svoj národ dobré vykonal, aby sa im stal užitočným. On sám si je len druhým, lebo to prvé je vyššie a vznešenejšie nad jednotlivca.“ Nakoniec k tomu Jozef Mazár dodal: Zapredávať vlastný národ je kopať hroby svojim potomkom a zabúdať, nectiť si dedovizeň, svoju históriu. Zrejme aj preto ju národy po stáročia opakujú… „
