(lebo, vraj: Umenie sa netvorí bez bolesti, umenie existuje pre kompenzáciu bolesti)
Obrátil sa na mňa koncom júna pri jednej oslave pán Jožko Mazár, dlhoročný publicista a novinár: Vraj?.. „bol som nedávno na návšteve u našich Slovákov na Dolnej zemi, v Kovačici, Petrovci a tak. Ty zbieraš tie ich insitné obrazy -nenapísal by si niečo o tom ?“… „Jasné, že napíšem, a rád“ -odvetil som.
Nuž, ale na druhý deň po oslave, keď som sadol k počítaču, to už také jasné a slnečné zrazu všetko nebolo: veď čo už ja len nové a objavné môžem napísať o insitných maliaroch z vojvodinskej enklávy potomkov slovenských vysťahovalcov… O zvláštnom mieste menom Kovačica a jej okolí , ktoré sa počas pomaly už storočie trvajúceho záujmu a tvorby milých insitných obrázkov (vo svete označených prevažne prívlastkom- naivných) stalo takpovediac hlavným mestom insitnej tvorby vo svete (objektívne treba uznať , že asi aj spolu s dvomi chorvátskymi dedinkami Hlebine a Molve) …
Keď som už prepadal poriadnej skepse až beznádeji, prečítal som si pozornejšie zadanie, ktoré mi medzičasom prišlo aj e-mailom. Písalo sa v ňom : „slovenský odraz spolupráce“ , tiež „podiel autora na tejto spolupráci“. A bol som zachránený… Popíšem, ako som sa ku „kovačickej insite“ dostal ako aj niektoré zo zážitkov, ktoré ma za tie roky pri objavovaní tohto fenoménu v svetovom výtvarnom umení postretli. A bude to.
V horúcom lete 1997 som po skončení pracovných povinností v mekke slovenskej kultúry-národne najskôr prebudenom Martine, túlajúc sa po vtedajšom námestí (dnes nádherne upravenej pešej zóne) otvoril vstúpil do obchodíka Dielo (po roku 1989 k nemu „novočasovo“ pribudol samozrejme aj prívlastok ART) a približne po polhodine som išiel k pokladni vyplatiť dva pastely od Milana Laluhu a súbor grafík-sieťotlačí skupiny galandovcov.
Vedúca zrejme zbadala, že „pán je gurmán“ a tak ma pozvala do „zákulisia“ so slovami: „Popozerajte sa aj tu , tu máme také lepšie a vzácnejšie veci“ …
Bolo tam toho neúrekom, ale mňa hneď na prvý pohľad zaujali pestré, veľmi farebné a veselé obrázky s výjavmi bežného dedinského života, ktorý som si pamätal z detstva, naviac boli aj krásne adjustované-zarámované.
–„A toto je čo ?“, opýtal som sa.
Kovačická insita, obrazy maľovali potomkovia Slovákov žijúcich v Srbsku na Dolnej zemi, venujú sa tomu už roky, nedávno mali u nás výstavu a tieto obrázky nechali na predaj.
„Sú nádherné,“ odvetil som.
Obrazy „Smäd“ od Jána Husárika a „Kohút“ od Pavla Hajka tak budú už navždy patriť medzi „základné kamene“ mojej zbierky.
Kovačickej insite (a instite vôbec) som v priebehu pár rokov prepadol naplno a všetky voľné prostriedky som „vrážal“ do jej obstarania. V roku 2000 som sa na výstave diel kovačických maliarov v Šarišskej galérii v Prešove posunul o level vyššie, pretože som sa tam zoznámil s organizátorom výstavy – pánom Jánom Hrkom. Práve on, bývalý riaditeľ „Galérie insitného umenia v Kovačici“ začal po roku 1990 a najmä po roku 1995 privážať obrazy kovačických maliarov-sedliakov na Slovensko a tu ich propagovať aj predávať. (Veľkú prácu v tejto oblasti odviedol tiež pán Pavel Babka, majiteľ Galérie Babka v Kovačici).
S Jankom Hrkom som sa postupne spriatelil, pomohol som mu usporiadať viacero výstav kovačických maliarov na Slovensku – ako v našom meste Banská Bystrica (niekoľkokrát v malej výstavnej sieni Múzea SNP, na Starej radnici) tak aj vo Zvolene, Banskej Štiavnici, Nitre, Pezinku či v Bratislave-Rači.
Zaujímavosťou „našich“ výstav je, že sa na nich vždy snažíme „namiešať“ obrazy viacerých generácií kovačických autorov, nielen tej najmladšej, ako to časom začalo byť tak trochu „módou“ u ďalších organizátorov, ktorí tiež postupne začali prezentovať kovačickú insitu na Slovensku.
Tak som sa okolo roku 2005 mohol prvýkrát v živote ocitnúť v Kovačici aj osobne.
Už cestou, blížiac sa vojvodinskou krajinou (šíro-šírou rovinou pokrytou tou najkvalitnejšou černozemou, ktorá je pozostatkom-dnom bývalého prehistorického panónskeho mora) ku Kovačici , ma zaujali tabule označujúce jednotlivé obce. Vojvodinskú časť vtedajšieho Rakúsko-Uhorska prichádzali k domovskej srbskej národnosti postupne dosídľovať Slováci, Česi, Rumuni, Maďari a keďže ich potomkovia si z veľkej časti zachovali svoju pôvodnú kultúru i jazyk, dediny sú dnes označené tabuľami aj v niekoľkých jazykoch.
„Rekord“ bol presne 6 názvov na jednej tabuli : vo všetkých štyroch vyššie uvedených jazykoch a k tomu „domáci“ názov v srbčine- v jej „historickej“ podobe -písané v cyrilike, ale tiež v čoraz viac používanej a presadzujúcej !modernej“ podobe – a teda písané v našej latinike.
Kovačica ako aj susedná vedľajšia dedina Padina so svojím výrazným slovenským elementom sú krajina „sama pre seba“.
Všetky úrady, inšitúcie a obchody sú označené dvojjazyčne : srbsky a slovensky. Všade sa po slovensky tiež bez problémov dohovoríte.
Samozrejme, že aj v Galeriji naivne umetnosti-Galérii insitného umenia, ktorú zriadila, financuje a prevádzkuje obec Kovačica – od roku 1955 ako niekoľko miestností v miestnom dome kultúry a od roku 1989 ako samostatnú budova v centre obce. Je to ustanovizeň , ktorá sa s úctou stará o diela všetkých generácií svetoznámych kovačických insitných maliarov a ich zachovanie pre ďalšie generácie. A ešte jedna poznámka: Pretože Kovačica sa nachádza necelých 50 kilometrov od hlavného mesta Srbsla- Belehradu, veľmi radi do galérie zavítajú na návštevu aj významné svetové osobnosti.
Prvé maliarske pokusy v Kovačici urobili miestni sedliaci -presne Martin Paluška a Ján Sokol v roku 1939, o čosi neskôr – keď sa títo dvaja pochválili so svojimi dielkami v dedine, povedali si „čo sme my horší?“ a začali maľovať aj Michal Bíreš, Vladimír Boboš, Martin Jonáš a Ján Kňazovic. Poslední dvaja menovaní zo zakladajúcej generácie a ešte Zuzana Chalupová z tej nasledujúcej sa stali už navždy najznámejšímí predstaviteľmi kovačickej insity. Ako takí sú uznávanými a publikovanými aj v celosvetovom kontexte naivného umenia.
Okrem ich diel možno v galérii obdivovať tiež veľký -„celostenový“ obraz Jána Glózika, na ktorom názorne zobrazil cestu Slovákov zo starej vlasti-hornej zeme do banátskej Kovačice. Obraz je doslova zaľudnený stovkami postáv-peších, na vozoch, koňoch, volkoch- začína sa hore pod štítmi Tatier a cez Bratislavu a Dunaj pokračuje až ku kováčovi, ktorý si svoju vyhňu rozložil v panónskej rovine …
Na mieste, ktorému dal svojím remeslom meno- na mieste budúcej obce Kovačica.
V roku 2009 som s pomocou priateľa, ľudového rezbára a organizátora výtvarného života (nielen) na Detve -Milana Malčeka a Janka Hrka zorganizoval pre srbských insitných maliarov letný týždňový plenér-maľovanie v prírode prekrásnych detvianskych lazov.
Vyvrcholením sympózia sa stala výstava diel vytvorených počas folklórnych slávností na Detve s prijatím u primátora mesta a návštevou večerného programu priamo na amfiteátri.
Ako zaujímavosť môžem uviesť, že sympózia sa aktívne zúčastnila aj Nataša Mihajlovic-Kňazovic, vnučka jedného zo zakladateľov kovačickej insity – Jána Kňazovica.
Ako druhú zaujímavosť uvádzam, že aj jej mama a dcéra Jána Kńazovica-Anna patrí medzi významné predstaviteľky kovačickej insity s nezameniteľným rukopisom-takže v Kovačici tvorili a tvoria už tri generácie Kňazovicovcov.
A tretia zaujímavosť – vyššie spomínaná vnučka Jána Kňazovica-Nataša sa v roku 2010 privydala na Slovensko-presnejšie na Detvu. Dnes tu s spolu manželom Slovákom vychovávajú dcérku, takže Nataša už tvorí „kovačickú“ (a či detviansku?) insitu na Detve a len v čase dovolenkovom aj v Kovačici …
Pri zatiaľ poslednej návšteve Dolnej zeme po roku 2010 sme okrem iných navštívili aj bratov-murárskych majstrov a insitných maliarov Pavla a Juraja Ľavrošovcov v susednej dedine-Padine. Pavlovou špecialitou je, že na každom, naozaj každom svojom obraze ( a namaľoval ich už stovky!) sa v jeho spodnej polovici nachádza rovná-plochá krajina , ako zobrazenie novej vlasti-Dolnej zeme. V hornej časti sa na pozadí týčia členité, kostrbaté do nebies siahajúce kopce a končiare, tatranské kriváne symbolizujúce pravlasť, krajinu predkov-Hornú zem, teda Slovensko pod Tatrami…
Druhému z bratov-Jurajovi som vlani, v čase rozbiehajúcej sa pandémie pomohol uskutočniť krásnu a aj veľmi úspešnú výstavu jeho obrazov vo foyeri liečebného domu Rubín a.s.Kúpele Dudince.
Pri otvorení výstavy som parafrázoval opis tvorby kovačických insitných maliarov z internetovej stránky ich domovskej galérie galérie – tu ho uvádzam v presnom citáte: Všeobecne pozorované, obsahy týchto obrazov sú výrazne bohaté a rôznorodé. Nostalgické a idylické motívy hovoria o minulosti a znázorňujú život na uliciach a v dedinských dvoroch, poľné práce alebo ambientné obrazy dedinských izieb so starodávnymi kobercami a domácimi predmetmi a na obrazoch sú tiež prítomné portréty a zátišia. Pri všetkých autoroch sa základné štýlové a tematické zameranie síce vzťahuje na ľudové obyčaje a folklór, dedinu a plodnú banátsku rovinu, ale každý z týchto maliarov predsa nesie v sebe autentickosť a jedinečnosť motívov a výtvarného prejavu, každý z nich našiel originálny maliarsky výraz a rozpoznateľný rukopis.
Záverom by sa žiadalo napísať pár pekných slov, želaní , prípadne nejaké posolstvo. Bohužiaľ, nedá sa to celkom – za posledných desať rokov sa situácia na Dolnej zemi zmenila výrazne k horšiemu.
Starí ľudia-nositelia tradícií, vymierajú a mladí – mladí utekajú. Práca na poli je ťažká a slabo platená je aj práca v tých pár priemyselných podnikoch, čo vo Vojvodine ešte fungujú. Mladí ľudia a mladé rodiny tu preto nevidia svoju budúcnosť.
Vysťahovalectvo za prácou do vyspelej Európy (najmä do Nemecka a Švédska) fungovalo v Srbsku a Vojvodine už aj za „veľkej“ Juhoslávie. Po roku 2000 však nabralo obrovské obrátky – dnes mladí smerujú za prácou a lepším životom predovšetkým do automobiliek a iných priemyselných podnikov v Čechách, no najmä u nás na Slovensku. Paradoxne, znalosť slovenského jazyka, ktorý sa naučili doma v Kovačici, robí ich starému domovu medvediu službu.
Napriek tomu zostáva veriť , že sila a životaschopnosť slovenského živlu na Dolnej zemi nevyhynie a prežije aj tieto peripetie, ktoré nie ako prvé a iste nie ani posledné, ho svojimi výzvami naopak, ešte posilnia a zocelia …
