Foto: Katarína Pucovská | Srbská interprétka so slovenskými koreňmi, Tatiana Jašková, počas hymnickej piesne Slovensko naše…
Titulok pre napísanie tejto úvahy ponúklo otvorenie medzinárodnej výstavy Alexander Dubček – humanista, demokrat, Európan. Uskutočnilo sa 12. mája toho roku v srbskom Novom Sade za aktívnej podpory štátnej organizácie Archív Vojvodiny, v prítomnosti zástupcu nášho veľvyslanectva v Belehrade, pána Igora Vencela.
Veľmi dôstojnú atmosféru slávnostného otvorenia navodili hymnická pieseň Slovensko naše…, v majstrovskom podaní srbskej interpretky so slovenskými koreňmi – Tatiany Jaškovej. Citovým prejavom a zafarbením profesionálneho hlasu za doprovodu gitary vyvolala u mnohých prítomných na otvorení zimomriavky na tele. A hneď po nej Anna Acodi prednesom básne Pavla Országha Hviezdoslava Mňa kedys zvádzal svet túto nevšednú atmosféru ľudského citu a úcty k domovine a svojmu materinskému jazyku ešte znásobila.
V komunikácii s vedením Archívu Vojvodiny v Novom Sade, konkrétne jeho riaditeľom Ph.D. Nebojšom Kuzmanovičom a Kristijanom Obšustom, úspešným absolventom vysokoškolského vzdelania z oblasti antropológie a archeológie, ktorý sa výborne zhostil aj úlohy tlmočníka, sme sa mohli aj zásluhou s mnohými ďalšími účastníkmi otvorenia uvedenej medzinárodnej výstavy presvedčiť, prečo dnes viac ako inokedy potrebujeme národnú tradíciu, národné dejiny , odkazy ich velikánov, vlastnú kultúru a jazyk či vieru v budúcnosť pre správnu orientáciu v súčasnom uniformnom a „ľahostajnom“ svete.
O hodnotách potreby moderny, v ktorých podľa nás srbská spoločnosť a mnoho múdrych, humánne a morálne orientovaných ľudí sveta žije, sme sa presvedčili i prostredníctvom ľudí z kultúry, športu, zdravotníctva a iných oblastí každodenného života. Dokonca sme sa dozvedeli okrajovo v osobných rozhovoroch aj o prínosoch slovenského kúpeľníctva, konkrétne blahočinných účinkov dudinskej minerálnej vody Kúpeľov Dudince pre naše súčasné pokolenia.
Škola pre naše životy ako hrom. Dozvedeli sme sa zásluhou spomenutého Nebojšu Kuzmanoviča zo Srbska napríklad aj to, že súčasný francúzsky filozof z Grenoblu, Gilles Lipovetsky, ešte v roku 1983 predvídal vyčerpanosť postmodernej paradigmy, koniec takej západnej civilizácie, ktorú ona logikou vlastného vnútorného rozvoja aj vytvorila. Citujme konkrétne slovenský preklad G. Lipovetského:
„Od veľkých moderných pilierov, revolúcie, disciplíny, svetskosti, avantgardy sa upustilo v dôsledku hedonistickej personalizácie ( rozumej telesného egoizmu, užívania si života – pozn. autora) technický a vedecký optimizmus upadol, keďže početné objavy boli sprevádzané hyperozbrojovaním blokov, nivočením životného prostredia, zvýšenou osamelosťou jednotlivca. Už ani jedna politická ideológia nedokáže zapáliť dav, v postmodernej spoločnosti už nie sú idoly, nejestvuje ani víťazoslávny obraz o samom sebe, nejestvuje dejinný projekt, ktorý dokáže mobilizovať. Odteraz nás determinizuje prázdnota…“
Ukazuje sa, že cesta ktorou kráčajú iní je často zahmlená a zahalená do skrytého a skrývajúceho sa napríklad života celebrít a tak azda aj preto je potrebné viac ako inokedy vracať sa na „poľnú cestu“ našich rodísk a odkazov našich pradedov, dedov či otcov, ktorých životy vystielala osobná pracovitosť, statočnosť, hrdosť na vlasť, svoj národ, svoj jazyk, tradície. A najmä vo svete, ktorý neuznáva právo na odlišnosť, aby sme nezostali kantovsky povedané, v „samoohnutej nezrelosti“ a tak sa dožili konca vlastných dejín.
Aj v tom spočíva veľký prínos medzinárodnej výstavy s názvom Alexander Dubček – humanista, demokrat, Európan.Stačí si napríklad v Návratoch k minulosti vypočuť čo len časť jeho živého dialógu. Aj preto je potrebné z každého kúta sveta komunikovať názorovo o zabezpečení či ochote podieľať sa na sociálnom zmiere všetkých statočných a morálne žijúcich ľudí sveta.
Keď na otvorení výstavy JUDr. Jozef Škultéty hovoril o tom, ako s dobročinnými priateľmi zo Slovenska vozil počas bombardovania Juhoslávie v roku 1999 deti pred smrťou vojnového šialenstva do slovenských rodín, mnohí prítomní mali slzy v očiach. Možno aj preto, lebo pamätali na túto nepeknú vojnovú udalosť a zabíjanie nevinných.
Stretnutie v Novom Sade ponúklo navštíviť aj hrob brata Milana Rastislava Štefánika, evanjelického kňaza. Obaja svorne už v minulosti svojimi skutkami najlepšie preukázali svoju lásku i prítulnosť k drahej vlasti i svojmu ľudu. Nie rečou bezbrehou, ale skutkami.
Rovnako takými z pohľadu Srbov boli odmenení medailami Alexandra Dubčeka a krásne upravenými diplomami dvaja zo striebornej rady – Ján Holúbek z Padiny a predseda Spolku Srbov na Slovensku Stane Ribič, žijúci vyše 20 rokov v Trnave. Zlatú medailu si prevzal z rúk JUDr. Jozefa Škultétyho dnes vyše 80 ročný občan Kysača, dedinky v Srbsku, kde žije bezmála 5000 obyvateľov, z ktorých vyše 80 percent tvoria Slováci – poľnohospodársky robotník Ján Ďurovka, ktorého zo známych nikto inak neosloví len Dubček.
Pamätné diplomy v kazetovom zrealizovaní a znakom Spoločnosti slovenských velikánov prevzali aj Ph.D. Nebojša Kuzmanovič z Nového Sadu, Ján Slávik z Kysače a Martin Prebudila z Nového Sadu.
...„Čas zvaný nečas, v ktorom sa človek ocitol v stave inflácie slova, ktorá zapríčinila jeho devalváciu a bezcennosť. To slovo je dnes niečo, na čom nám musí záležať a niečo, čo sa nemôže vyslovovať bez pocitu zodpovednosti.Prišli dni, v ktorých sa slovo musí dodržať, nie kvôli dobrej etike, ale pre mravnú silu, ktorú slová nesú“ napísal vo svojich Filozofických omrvinkách, teda knižnom vydaní, ktoré venoval celej päťčlennej delegácii Spoločnosti slovenských velikánov po rokovaní na pôde Archívu Vojvodiny ich autor Nebojša Kuzmanovič. Keď sme večer za tónov harmoniky a veselého slova hodnotili naše srbsko – slovenské vzťahy, JUDr. Jozef Škultéty v bežnom hovore povedal v debate so srbským Dubčekom aj toto:
„Vážime si vaše slová pretavované v skutky. Slová úprimné, ktoré v krásnom slovenskom jazyku vyslovujete spisovnejšie ako my, doma. Dôkaz pre moju dušu, že ide o spojenie vašej mysle, vášho konania so slovom svätým pre vaše i naše životy. Stretávajme sa a učme sa pravde, aby sme sa o desaťročie neocitli v situácii, že si ani na odkazy našich slovenských velikánov, ani na nás, potomkov hrdých Slovanov, už nikto nespomenie. Rozširovať svetom dobro človeka pre človeka je úžasnou devízou plynúcou z našich dejín, pretavovanou obdobím Alexandra Dubčeka a rozširovanom práve teraz.“
