Foto: Vladimír Benko | Pohľad na skupinku členov Spoločnosti slovenských velikánov pri výstupe pod pamätník na Slavíne, kde položili veniec vďaky. Úprimne, lebo to tak cítili a cítia…
Dnes 9. mája 2021 si pri pamätníku na bratislavskom Slavíne uctili pamiatku obetí 2. svetovej vojny pri príležitosti 76. výročia ukončenia 2. svetovej vojny a víťazstva nad fašizmom okrem vyše 1000 prítomných aj členovia a hostia Spoločnosti slovenských velikánov na Slovensku. Spomienkového stretnutia, na ktorom vystúpil s krátkym, ale obsahovo veľmi hodnotným prejavom veľvyslanec Ruskej federácie Igor Bratčikov sa pietneho aktu, položenia venca vďaky pri pamätníku na Slavíne zúčastnili s logom Spoločnosti slovenských velikánov (SSV) jej prezident JUDr. Jozef Škultéty, viceprezident za úsek činností Ľudovíta Štúra PhDr. Jozef Mazár, ďalej členovia , manželia Ľubomíra Gajdošíková a Jozef Kačurák, Milan Ducho, Pavel Gallo, Milan Hanko, Ing. Mgr. Robert Šúň a ako hosť aj Stane Ribič, predseda Spolku Srbov na Slovensku, ktorý žije vyše 20 rokov v Trnave.
Pred položením venca sa o aktivitách Spoločnosti slovenských velikánov v priateľskom rozhovore zaujímal okrem iných aj atašé Ruskej federácie v Slovenskej republike Vladislav Kulikov.
„Keď som si všimol, že sa okrem žijúcich priamych účastníkov II. svetovej vojny v boji proti fašizmu zúčastnili napríklad okrem iných aj predseda Klubu generálov SR (KG SR) – generálmajor v.v. František Blanárik, tajomník KG SR generál v.v. Tibor Gaplovský, ale i ďalší, vrátil som sa do rokov svojej skorej mladosti, keď na letisku Tri duby pri Banskej Bystrici sa rozprával vtedy ešte žijúci armádny generál Ludvík Svoboda, netajím, môj prezident našej vtedajšej republiky so svojimi žijúcimi spolubojovníkmi, s ktorými bojoval v najkrvavejšom konflikte so zbraňou v rukách v našich dejinách proti fašizmu.
Spomínali viaceré mená a priezviská, ktorí sa slobody nedožili a dnes už o ich statočnosti, odvahe i vlastnej ľudskej morálke veľmi s úctou ani nehovoríme. Nespomíname ani na tých 63 518 vojakov rôznych národov a národností z radov Červenej armády či iných krajín, chceme pomaly nechať zapadnúť prachom pravdu a presvedčenie našich otcov a dedov, že vojny sú vzájomným hromadným vraždením miliónov ľudí, ktorí sa nepoznajú, v záujme malého počtu ľudí, ktorí sa poznajú, ale sa nevraždia navzájom. Niet príkladov o tom, že niekedy a niekde existovala dobrá vojna a zlý mier!
Preto mi návraty nežijúcich pamätníkov II. svetovej vojny, s ktorými som robil množstvo živých rozhovorov aj pri takých návratoch pripomínajú často neúctu a farizejstvo tých, ktorí zabúdajú na potrebu stáleho pripomínania si tých dejinných udalostí, ktoré nám dovoľujú žiť pod slnkom mieru “ – povedal vo voľnom rozhovore pre svojho mladšieho kolegu s mikrofónom v ruke na Slavíne práve počas 9. mája 2021 šéfredaktor Slovenských velikánov Jozef Mazár a pozeral sa pritom ako sa s mnohými malými deťmi prechádzajú ich rodičia vôkol tých, ktorým čas vyoral na tváre vrásky.
„Prestali sme si všímať všetky deti, ktoré umreli kvôli vojne len preto, lebo to vidieť nechceme, aby sme sa nečervenali? Prestali sme si niekedy všímať plačúcu Zem, ktorú bozkávali naši otcovia, keď pristávali po zoskokoch z padákov na historických Troch duboch?..“ vyriekol do éteru, aby tíško skonštatoval:
„Zabúdame na vlastnú domovinu, dedovizeň, otcovu tvrdú dlaň a matkine rozžialené srdiečko. Skutoční protifašistickí bojovníci pomaly vymierajú, statočnosť, mravnosť a láska k matke, otcovi dostáva rany zabudnutia. Prečo…“
