Foto: pixbay | Nie len pri zamýšľaní sa nad Dobročským pralesom, ale lesom vôbec možno uvažovať, že vyvolený človek je označený ako strom v nekonečnom lese – červeným znamením pre sekeru. Čo asi držia v rukách tí, ktorým je aj z pozície ich profesie či funkcie ľahostajná v lese jazykov vlastná spisovná slovenčina?…
Hudobnú skupinu Progres pozná isto veľa ľudí. Osobne nie som návštevníkom tanečných zábavných odpoludní či večerov. Ale táto skupina ma pozvala na jedno také odpoludnie svojou pesničkou, v ktorej spievajú : „chcem žiť tak a hrdý byť na slovo človek“… Nie som ani recenzent či dopisovateľ. Pesničku mi prehral kamarát v aute cestou domov z našej spoločnej cesty Horehroním. Jej obsah i melódia ma zaujali možno preto, lebo sme sa spomínanou cestou rozprávali o odkaze našich otcov, ale i spisovateľov. Jeden z nich, Anton Ťažký sa narodil v Čiernom Balogu a my sme počas našej nedeľňajšej autotúry Horehroním rozprávali aj o Dobročskom pralese.
Predtým som si osobne prečítal niekoľko informácií na internete a potvrdil som si, že Dobročský prales je pre verejnosť uzavretý. Ide o jednu z najstarších pralesovitých rezervácií na Slovensku a pre širokú verejnosť, domnievam sa, hlavne laickú je to skôr symbol tajomnosti. Chápem odborníkov, lebo v danom príspevku vysvetľujú, prečo je tomu tak.
Nechápem, prečo podaktorí pedagógovia uzavreli možnosť napríklad na Hviezdoslavovom Kubíne prednášať krásne básne od Štúrovcov, ktoré si deti samotné za pomoci rodičov vybrali. Ešte viac nechápem, prečo sa vytráca z rozhlasu a televízie, hlavne tej, ktorá sa chváli že je naj… naj…spisovná slovenčina v podaní redaktorov, ale i hlásateľov či reportérov.
Vysvetľujem si to tým, že nemáme v tejto republike, tej svojej, slovenskej, buď kvalitných učiteľov slovenského jazyka, alebo záujem ctiť a zdokonaľovať sa v správnosti reči slovenskej, v spisovnej, krásnej našej slovenčine, lebo nechceme ani Slovensko. Naše. Zem , na ktorej sme vyrastali a ktorá ás svojim bohatstvom živí!
Skupina Progres je skupinou ľudových hudobníkov, ľudí s nábojom úprimnosti vo svojich srdiečkach. Dlho som v tichosti uvažoval prečo jeden kraj od Tatier k Dunaju a toľko zoskupení s iným, ale predovšetkým našej rodnej slovenčine – nežičlivým mravom?
Z internetu som sa dozvedel, že existuje, alebo lepšie povedané, začala existovať Spoločnosť slovenských velikánov. Tam, v ich sídle, na Jankovom Vŕšku, má vystupovať, vraj, aj Progres, nuž sa tam vyberiem. Progres ma oslovil úprimnosťou a snahou po pozitívnej motivácii pre naše životy v tomto rozdelenom svete.
Dňa 29. augusta toho roku sa vyberiem isto na Jankov Vŕšok a hádam sa tam od niekoho dozviem viac prečo máme toľko svetských svetov v jednej malej republike, v ktorej vyrástli pre svet velikáni s odkazmi, ktoré si v iných krajinách praktickým životom vážia viac ako mi tu doma.
Chápem lesnícku odbornú verejnosť prečo chráni Dobročský prales, nechápem, prečo chránime a obhajujeme často tých, ktorí vlastnou spisovnou slovenčinou šliapu na odkazy vlastných velikánov nášho slovenského národa. Keďže som si našiel aj adresu na Spoločnosť slovenských velikánov, zaslal som môj príspevok na zverejnenie. A viete prečo? Zaujíma ma, či sa mi niekto z obce Štúrovcov, alebo učiteľov slovenského jazyka na moje uvažovanie ozve. Patrím skôr k strednej, než staršej generácii, ale nepáči sa mi ako hazardujeme s našou krásnou spisovnou slovenčinou. Dokonca aj v školách.
Ale to má všetko asi jeden spoločný háčik, prerobili tí tam hore a stále prerábajú ten slávny a múdry citát Ľudovíta Štúra na tento: V kmeni našom nemusíme byť Slovania, v národe našom ľudia: to je neslávne, nepožehnané, to nie je vysoké určenie naše slovanské!“ Čím a kým musíme zostať?…
