V jazykových testoch na našich stredných školách dosiahli ich účastníci najlepšie znalosti z angličtiny, na druhom mieste sa umiestnila nemčina a katastrofálne dopadla slovenčina. Študenti majú tri hodiny týždenne slovenčinu a šesť hodín angličtinu. Rodný jazyk sme pomyselne šmarili do kúta, silnejú tlaky na to, aby jeho znalosť nebola rozhodujúca pri nástupe na vysokú školu, do zamestnania.
Tendencie zjednodušovať ho, sprimitívňovať a zamorovať nadužívaním vulgarizmov sa propagujú hlavne cez masmédiá. „Odborníci“ stále viac uvažujú nad tým, aby slovenčina ako predmet vypadla spomedzi maturitných predmetov, aby sa pre ďalšie vzdelávanie a používanie v praxi ukázala ako zbytočná. Čiže „ta pohoď túto handru, odev vetchú, do ktorej hriech je haliť pomysly!“ Treba sa údajne naučiť myslieť a
vyjadrovať hlavne v cudzom jazyku, slovenčina bude časom dobrá len do kuchyne alebo do maštale. Ostane rečou otrokov v srdci Európy a potom už ani tou nie, lebo aj pri montážnom páse bude treba hovoriť anglicky.
V slovenských mestách a obciach sa to hmýri „nóbl“ názvami. Ako „La familia“, „Kinderlandia“, „Senires“, „Sushi Noodles“, „Beervana“,„Trattoria“, „Voyage, voyage“…
No a prostý občan ani za svätého neuhádne, čo sa za cudzokrajnými nápismi ukrýva, aký podnik, aké zariadenie. Verejný dom, obecné záchody, útulok pre bezdomovcov, hasičská stanica, blázinec alebo reštaurácia?
To, čo nedokázala tisícročná poroba a krutá maďarizácia, sa dosiahlo za niekoľko rokov existencie samostatnej Slovenskej republiky. Postupná a zahanbujúca demontáž materčiny z našich miest a dedín, z ulíc, z verejného života a zo vzdelávacích ustanovizní, aká nemá obdoby hádam v žiadnom národe.
V jej likvidácii svojimi a na svojom území sa Slováci stali skutočne „svetovými“. Vravíte, že je to zaujímavý postreh? Tvrdíme, nezaujímavých ľudí niet. Z mnohých hľadísk.
Tento príspevok po doručení na našu adresu bol z dielne Antona Laučeka, ktorý zatiaľ s našim médiom osobne nekomunikoval.
Prečo sa, teda, takým príspevkom zaoberáme a uverejňujeme ho? Napríklad aj preto, lebo si kladieme otázku: Aká si dnes naša slovenčina z úst politikov, pedagógov, žurnalistov, moderátorov, komentátorov hlavne našich elektronických médií? Tie verejno – právne nevynímajúc.
Odpoveď nebude ďaleko od pravdy ak skonštatujeme, že jazyk náš materinský, teda slovenský jazyk, je obrazom duše každého, kto sa ním dohovára. Aby sme boli ešte konkrétnejší, slovo Slováka – politika je občas šťastím, krásou, ale viac a čoraz častejšie tragikou. Je výrazom súčasného života. Súčasné slovo slovenské v médiách je odrazom našej slovenskej, dnes už takmer poroby. To Štúrom povedané: „ Symbolom spojenia nášho je reč naša národná, heslo našej vôle“ pôsobí pri načúvaní reči slovenskej tragikomicky.
Arcibiskup Ostrihomský, Alexander Rudnay, ktorý žil v rokoch 1760 – 1819 venoval počas svojho života úžasnú pozornosť katolíckemu školstvu. V jednej svojej kázni arcibiskup okrem iného povedal: „ Slovákom som a keby som bol aj na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“
Ďalšia pozoruhodná myšlienka a potreba národnej hrdosti, vlastenectva, hlavne však rodiny sa objavila v jednom čísle slovenského časopisu Svet športu, v ktorom pod titulkom „ Desatoro po slovensky?“ autor okrem iného napísal: ….„ Ak by platilo štvrté prikázanie- Cti otca svojho a matku svoju- aj v reálnom svete športu Štrbského Plesa, smelo by sme mohli spomínané prikázanie z Desatoro vynechať. Lenže my si otcov, matky nectíme, dedovizeň zahadzujeme, zatajujeme a tak sa nielen štvrté prikázanie, ale desatoro vôbec, objavuje v rôznych variantoch skoro vo všetkých náboženstvách sveta.“
Prečo to píšeme a prečo tak píšeme? Úžasnou snahou, hlavne v slovenskom jazyku kvalitne vzdelaných Slovákov, okrem nich predovšetkým slovenských poslancov v parlamente Národnej rady Slovenskej republiky, musí byť už v súčasnosti, ale aj do budúcnosti, ukazovať a orientovať cesty z teórie do praxe. Veľmi dôležité popri ekonomickej, sociálnej, rómskej a ďalších je práve tá v našom národnom jazyku v súvzťahu k iným. Čo vy na to?
Foto: archív autora
